Môj pes je starý a hluchý. A smutný. Možno rozmýšľa, prečo mu už nič nerozprávam. Rozprávam, ale nepočuje.
Rozprávam a iní nepočujú tiež. Nepočúvajú. Potom už nemám chuť rozprávať. Nevynucujem si pozornosť.
"Prečo si taký tichý? Ani sa neusmeješ."
Neviem sa tešiť. Ak áno, tak krátko.
"Nemôžeš sa na všetko pozerať tak negatívne, svet je krásny, život nekončí. Či ťa niečo trápi?"
Pred 4 rokmi som moju matku videl posledný krát, po trojročnom záverečnom boji jej života. Posledný záchvev pozitívneho myslenia.
"Metastázy sa prestali šíriť, vyzerá to veľmi nádejne."
Kričal som keď bol koniec. Kričal som, utekal a kričal. Kričal som až kým sa mi pred očami nezatmelo. Zakrivil som časť priestoru môjho vesmíru.
Prestal som veriť. V negativite je istota. Nič ma neprekvapuje.
Neviem plakať. Už navždy vyliate sú studne mojej lebky.
"Prečo máš také kruhy pod očami? Droguješ?"
Sám. Nepoznám opätovanú lásku. A ak ju spoznám, budem v Nebi napísaný na blackliste.
"Vzadu na dvore by si si neskôr, keď budeš zakladať rodinu, mohol postaviť dom."
Otec. Mám ho rád. Je mi ho ľúto. Stratený čo toho toľko stratil. Povedal že žiť bude už len kvôli mne. Rana do duše. Čo by urobil, ak od neho odídem?
Všetci niekoho majú. Narodili sa im deti. Našli si partnerov. Našli si priateľov. Odišli do škôl, do iných miest. Na istý čas, niekedy navždy. Do iných štátov. Ostala tu len partia mojich démonov, ktorý ma volajú hrať karty.
Hrám aj šach. Každý deň. A niekedy príležitostne pri stole.
Mám pocit, že som si vykričal dušu. Mám pocit, že som nikto. Preto nemám problém byť niekým iným. Utiecť pomocou dosiek divadla z môjho spustnutého chrámu obývaného duchmi.
Vzadu na dvore, ma môžete pochovať. Dakto. Kto si spomenie. Ktokoľvek. Pod jabloň. Ak tam ešte bude keď sa vrátim. Ak sa vrátim. A vlastne, ak odídem.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár