Bol september a ja som sedela v čakárni u lekára, keďže som paradoxne nečakala na lekára, ale na to, kedy bude už toľko hodín, aby som išla do školy. Čítala som knihu cesty zrenia a keď som ju prelúskavala, akosi som si čoraz viac uvedomovala, ako veľmi je dôležitý osobný prístup, že nedokážem sa venovať dostatočne 20 dievčatám, že by som si želala mať menšiu skupinku, ktorú by som naozaj poznala, aké úžasné je, keď tie dievčatá ozaj poznám. Ja mám však viac dievčat, asi to tak nebude možné, povedala som si. Ale niečo vo mne zostalo. Tak dni plynuli a my sme začali rozmýšľať, či sa to naozaj oplatí. Mať 20 dievčat a neosobný prístup, uvedomovala som si, že si nepamätám, ani len ktorá bola na stretku, alebo ktoré sú spolužiačky. Pripadala som si ako zlá animátorka a tak sme si povedali, že uvidíme ako sa vykryštalizuje.
Prichádzali nové dievčatá a ja som sa tešila. Ak dievčatá niekoho zavolali na stretká, znamená to asi, že je im na tom stretku dobre, no nie? Ibaže čím viac ich bolo, tým reálnejšie pripadalo, že ich budeme musieť rozdeliť alebo niečo urobiť. No dobre, tak ich teda rozdelíme, veď niektoré dievčatá, ani nepoznám, nebude to ťažké. Ibaže keď som bola s nimi, pozerala na nich, uvedomila som si, že by som ich rada mala na stretku všetky. Čo by nebol problém, väčšina animátorov má veľa detí, nikto by na mňa zle nepozeral. Bolo by to iba moje vlastné svedomie. Potom prišiel výber animátorky. Dala som im tú najlepšiu, ktorú som poznala a druhú vybral kňaz, ktorému dôverujem, takže som verila, že toto bude fajn. Naše budúce animátorky boli párkrát na stretku, dievčatá si ich obľúbili. Ibaže povedať to našim malým žubrienkam ? Že z nás vzniknú 2 nové stretká alebo ich nechať v nevedomí? Nepovedať im to aj napriek tomu, že ja to už viem? Stres, zháňanie nejakého kňaza, ktorý by mi poradil, čo mám urobiť. Nakoniec padlo rozhodnutie, na prvom stretku len príde Majka-budúca animátorka a nič im nepovieme. Na druhom stretku mi to však už nedalo a tak na konci stretka, ktoré bolo bez mojej spoluanimátorky, som im to povedala. „Ja nebudem chodiť na stretká, keď nebudem s ňou !“ , „Ja chcem byť s tebou!“ , „Ja sa nechcem deliť!“ Také a podobné hlášky zaznievali. Ó, aká som vtedy bola rada, že čochvíľa je omša a nemajú veľa času na sťažnosti. Prišla tá chvíľa, mala som im to vysvetliť, celý týždeň som sa na to pripravovala a tak som sa prudko snažila, aby to pochopili. Až jedna povedala, že ona tomu rozumie a že to bude takto lepšie. To ma dostalo ! To dievča to pochopilo! Ale ostatné... Začala som rozmýšľať, či je to najlepší nápad, ale už sa asi nedalo vycúvať. Aj keď, ..nie, tak to bude najlepšie.
Dobre, ibaže ako ich rozdeliť ? Veď tie, ktoré k nám už rok chodili si necháme, aké jednoduché. Ibaže bola tam sestra mojej spoluanimátorky. A ju nebolo dobré nechať pri nás, ibaže ja ju mám tak rada. A keď som ju videla a predstavila si, že ju nebudem mať na stretku, tisli sa mi slzy do očí. No, ale tak to bude pre ňu lepšie.
Ibaže ona nemôže ísť na druhé stretko sama, a chcela ísť aj so svojimi ďalšími dvoma najlepšími kamarátkami. A to boli baby, ktoré som proste zbožňovala, úžasné a fantastické baby ! ÁAAch, zmieriť sa s týmto, bolo veru kruté a nebolo mi všetko jedno, keď som telefonovala so spoluanimátorkou a oznámila mi to. Ale nejako to rozdýcham.
Nebola som na jednom stretku a moja spoluanimátorka mi oznámila ako sa rozdelili, tie, ktoré mali byť pri Majke a Lucke, našej druhej animátorke,k tým sa pridali ďalšie z tých, ktoré sme už rok mali. Ďalšie 3 baby. Fúha, tak keď mi to povedali, opäť som s ňou telefonovala. Snažila som sa to preglgnúť, tak som sa prechádzala. A keď som sa vrátila, ostatní robili to čo predtým, nikto by ma nevedel pochopiť. Ale ja som sa tak nedokázala sústrediť, sú to predsa moje baby. Myslíš to vážne, Bože ?
Posledný týždeň pred rozdelením a ja sa snažím vyrovnať aj s tými ďalšími 3 babami, nemám na to už veľa času.
Prichádza deň rozdelenia, oni postupne chodia a ja im oznamujem, že už ich nebudem mať na stretku, jedna je smutná, ale objíme ma, ostatné zareagujú celkom v pohode, jedna sa rozplače, tak ju musíme aj s jej najlepšou kamarátkou prehodiť k nám, ibaže koho namiesto nej. A vtedy dôjdu Alicka a Ninka. A oni by chceli byť so všetkými starými, s ich partiou. To znamená u Majky a Lucky. Bože, myslíš vážne aj toto ? Nie je to už trošku veľa ? Dať im 7 báb?
Musím odísť zo stretka skôr a tak to prekonávam vo vlaku. Telefonujem s mojou spoluanimátorkou Laurou a ona je mimo, je smutná a chce sa jej plakať, tak sa ju snažím upokojiť.
Opäť mi zavolá neskôr, už je v pohode, porozprávala sa s inou animátorkou. Povie mi, že toto je skúška. Či nám ide o to, aby sme si mohli povedať aké sme super animátorky, koľko sme toho dokázali, aby sme sa mohli pochváliť aké baby sme vychovali, aby sme mali na stretku baby, ktoré máme radi a s ktorými sa pracuje jednoduchšie alebo nám ide o duše tých, ktorých nám posiela Boh ? Je to otázka motivácie. Tak čo, o čo ti ide ? Máš ich skutočne rada? Máš ich rada tak, že sa ich dokážeš zrieknuť a urobiť to, čo bude pre nich lepšie ? Posledná otázka, najťažšia odpoveď. Áno, Bože, nech sa stane Tvoja vôľa.
Prespávačka a aj robím prezentáciu o našich dievčatách, o tom , čo sme s nimi prežili. Píšem o babách, ktoré poznám, poznám ich súrodencov, rodičov, videla som ich smiať sa i plakať, byť ticho aj kričať, objímať sa aj hádať. Rok som pripravovala stretká, snažila sa ich poznať, tráviť s nimi čas, vychovávať ich, robiť ich šťastnými. A teď je čas odovzdať ich. Rozprávam o nich a neplačem. Stretnem ich s vedomím, že už nie sú moje. Vlastne nikdy ani neboli, len som istý čas mala možnosť ich formovať.
Moje srdce sa totiž nerozdelilo, len sa pripravilo na to, aby prijalo ďalšie dievčatká. A to všetko bez sĺz. Nedokázala som si to prirpaviť, náhaňalo mi to strach. Ale modlitba a postupné pripravovanie mi pomohlo nielen prežiť to, ale odovzdať to a prijať to a s radosťou a vďačnosťou. Boh robí zázraky aj dnes, nielen kdesi v evanjeliu, v dávnej minulosti. Stačí tomu uveriť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár