To, že v dnešnej dobe v podstate platí: „ ak nie si na facebooku, neexistuješ“ už určuje ako sa vyvíjajú vzťahy medzi ľudmi. Predtým, než sociálne siete tak zasiahli do nášho života, sme vonku šantili, vystrájali, na sídliskách bolo počuť náš krik, smiech a niekedy aj plač. Kamarátstva sme nadväzovali rýchlo a ľahko, najmä požičiavaním hračiek, hier na naháňačku a schovaváčku až do neskorej noci. Teraz však na uliciach počuť iba občas prechádzať auto. Kontakty a vzťahy už nenadväzujeme spôsobom starým, napríklad v kaviarni či na diskotéke, ale „moderným“ a to napr. „Ahoj popíšeš?“ na Pokeci. Čítame si profily ľudí, naše sympatie si získavajú, ak ho majú vyplnený celý. Ak nemá niekto fotku a v profile nemá ani čiarku, tak ho hneď radíme do kolónky „úchylný“ alebo „škaredý“. Pritom to môže byť úplne naopak. Krásni ľudia( na fotkách, ktoré ani nemusia byť ich) môžu klamať, len aby získali čo najviac priateľov a tí bez fotky sa skôr môžu naozaj zaujímať o vás, o vašu osobu, ale my im nedáme šancu. Pri reálnom stretnutí to tak nie je. Náš prvotný dojem je väčšinou ten najsprávnejší. Pretože aj keď nás niekedy sklame, aj tak na neho kladieme veľký dôraz. No môže sa stať, že aj tak stretneme masového vraha a ani o tom nebudeme vedieť. Pretože kyberpriestor je klamlivý a vy nevidíte s kým máte naozaj dočinenia.
Prečo však nás život takto ovplyvňujú médiá a kyberkultúra? Mali by sme si zachovať naše súkromie a nepodriaďovať sa hneď všetkému s čím prídu. No, oplatí sa bojovať proti takému „všemocnému pánovi“? Ja by som povedala, že áno. Síce aj ja trávim pri počítači veľa času, stále však uprednostňujem stretnutia a zoznámenia tvárou v tvár. Nič nebráni ani sa nevmiešava do úsmevov a pohľadov, neohrozuje nás žiadne médium. Lenže, keď sa médiá vtrepú až k vám do obývačky a od rána do večera presviedčajú o tom, aké štýlové je teraz používať internet alebo napríklad čítačku kníh namiesto naozajstných kníh a veľa iných vecí, tak sa prispôsobíme. Nemôžeme predsa vytŕčať z radu. Ohrozili by sme tým našu sociálnu pozíciu v spoločnosti a pre ten náš vlastný pud niekam patriť, pokorne príjmame čo nám diktujú. Vzbúrime sa až vtedy, keď sa vzbúri väčšina. Pretože tí inteligentnejší vedia, že jediný hlas nič nezmôže, no masa už niečím pohne.
História sa v podstate opakuje. Keď sa začali rozmáhať printové médiá a novinári písali svoje postrehy zo všedného života, ale aj správy, ktoré sa týkali panovníkov. A tie vládnym postavám vôbec neboli pochuti. Vtedy im však ako umlčiavaci prostriedok slúžilo pohrozenie mučením, a tak sa novinári a noviny podriadili cenzúre. Hrozí, že cenzúra začne nanovo. Doteraz to bolo len o tom, že rôzne periodiká podliehali niektorým politickým stranám a tie v podstate písali, len to čo im nakázali. Povedzme si pravdu, objektívne médium u nás neexistuje. A po tých to zákonoch zrejme začne ešte väčšie utajovanie skutočností ako doposiaľ. Hlavne aby sa zamedzilo takým škandálom, aký teraz vyvolal spis Gorila.
Myslím, že nám médiá a všetko okolo toho dosť zasahuje do života. Ale keďže je nás toľko a globalizácia je tu už niekoľko rokov, ťažko sa vrátime k pôvodnemu životu, kedy sa ľudia najnovšie správy dozvedali v krčmách alebo na trhoch. Informuje a klebatí sa vo väčšom rozlíšení a nám to takto vyhovuje. Šírenie klebiet bolo odjakživa istým druhom média. Teraz sa to ešte zjednodušilo, lebo každý si môže vytvoriť svoj blog (či už pod pravým menom alebo len prezývkou) a takto vyjadrovať svoje myšlienky, ktorým ľudia uveria skôr ako serióznym novinám v tlači alebo televízore. Pretože majú pocit, že sa konečne dozvedajú pravdu z neskorumpovaného pera.
Tento stav kedy sa všetci aktívne zapájame do kyberpriestoru, sa nazýva „kolektívna inteligencia“ a mnohí analytici sú presvedčení, že v nasledujúcom období sa už ľudstvo nebude zaoberať umelou inteligenciou, ale týmto javom. Pretože mechanické vykonávanie toho, čo od nás očakávajú „tí zhora“ čoraz viac pripomína robota. Tá jediná vec, ktorou sa líšime od zvierat, z nás napokon urobí marionety v rukách druhých. A my sa brániť nebudeme. Načo sa trápiť samostatne. Pri riadení ostatnými môžeme svoje emócie utlmiť. Preto si myslím, že médiá a kyberkultúra nám ohrozujú život. Pretože už ho nebudeme žiť, ale len prežívať. A to nechcem. Som mladá, užívam si život a to isté chcem pre svoje deti, deti svojích detí a tak ďalej. No keď necháme médiá ovládať naše životy, oni sa už takéhoto užívania nedočkajú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tasha5
25. 11.novembra 2012 15:45
ale vonku sa zoznamovat nie je take lahke, aj to sa podla mna zmenilo, a clovek by rad ale nekedy to hned nejde
Napíš svoj komentár