"Prečo tu nie je aj tvoja mama?" opýtal sa.
"Zomrela." odvetila som. Nechcela som to rozmazávať.
"Otec je rád, že si tu s ním. Preto sa ti stále vyhráža, že ťa pošle k tete. Nechce aby si mu na to dala dôvod."
"Ale veď to je trochu šialené." usmiala som sa.
"Hej, ale rodičia sú vždy trochu šialení." uškrnul sa.
"Mám jeden sen." povedal po chvíli. Chytil ma za ruku.
"Hm?" dívala som sa na naše spojené ruky.
"Keď sa vojna skončí, chcem byť učiteľ. Budem učiť deti aby neboli šialenými rodičmi a nevyvražďovali iných ľudí len preto, že nie sú podľa ich predstáv." odmlčal sa.
Aj ja som mlčala.
Vonku pomaly začali vychádzať hviezdy. Chlapec, čo sedel vedľa mňa, mal veľké plány. Ja som bola rada, že viem písať a čítať. Jasné vedela som iné veci, čo som prečítala v otcových knihách, napríklad obviazať rany alebo ich zašiť. Lenže on chcel meniť ľudí a s nimi meniť svet. A ja som sa mohla akurát tak starať o jeho brata.
***
Otec sedel utrápene v kuchyni za stolom. Lakte mal opreté o dosku a tvár mal skrytú v dlaniach.
"Oci?" vytrhla som ho zo zamyslenia.
"Ah...myslím, že dnes by si nemala ísť za Dávidom. Dostal infekciu a má vysokú horúčku. Nie je mu práve najlepšie."
V skutočnosti, dostať infekciu bolo dosť zlé. Ak by sa s tým jeho telo nevysporiadalo samo, asi len veľmi ťažko by sme s tým ohli niečo robiť.
"Vyčistil som mu ranu a dal som mu nový obväz, ale viac pre neho už urobiť nemôžem. Ak bol taký hlúpy, že sa túlal po vonku s celkom čerstvými stehmi, nech sa nesťažuje, že má komplikácie."
Otec sa trápil. Nebol zvyknutý na tvrdohlavých pacientov, ktorí porušovali zákazy a nedodržiavali nariadenia.
"Vieš čo ma najviac trápi?" opýtal sa.
"Nie." odvetila som po pravde.
"Ak Dávid neprežije, nemôžeme ho pochovať, lebo je Žid. a nemáme ho kam dať." povedal otec.
"Nedoj, oci." snažila som sa posmeliť ho, hoci som sama potrebovala aby ma niekto posmelil. V dávidovej prítomnosti som sa cítila inak. Nechcela som aby zomrel.
Otec mal pár pacientov, ktorí zomreli následkom teploty z infekcie, ale všetci boli vojakmi.
***
Klopanie na dvere. Podala som Samovi fľašku a zdvihla som hlavu.
"Dávid!" aké veľké bolo moje prekvapenie, že ho vidím na prahu svojej izby.
Usmial sa.
"Otec mi včera povedal, že ti znížil horúčku, ale nemyslela som si, že už dnes budeš chodiť po dome. Aj keď...asi by si nemal." sklopila som pohľad.
"Ležal som takmer týždeň v horúčkach a ani raz si za mnou neprišla." dala by som ktorúkoľvek svoju končatinu do ohňa za to, že som v jeho hlase počula výčitku.
"Okrem toho, chcel som vidieť brata." oprel sa o postieľku a díval sa na Sama.
"Tvoj otec povedal, že o týždeň by som mohol byť úplne v poriadku."
Vedela som, čo tým chce povedať. Znamenalo to, že o týždeň odíde.
"Kam pôjdeš?" opýtala som sa.
"Ešte neviem. Sam mi to teda neuľahčí, ale v podstate nemám veľmi na výber. Pôjdem do Anglicka a ak budem musieť, vstúpim do armády."
"Chceš byť učiteľom." povedala som ticho a sadla som si na svoju posteľ. Vôbec sa mi nepozdávala myšlienka, že by mal Dávid vstúpiť do armády.
Sadol si vedľa mňa a chytil ma za ruku.
"Nie vždy je dôležité to, čo chceme. A ja by som toho chcel viac. Ak sa splní aspoň jedno, budem rád." usmial sa.
Oprela som si hlavu o jeho plece.
"Ja by som si priala, aby si mohol zostať dlhšie." vyslovila som svoje želanie.
"Lenže čím dlhšie tu som, tým viac vás ohrozujem. Oboch. Teba aj tvojho otca." pohladil ma po líci.
"Viem." vzdychla som.
"Mám šialený nápad." povedal odrazu, chytil moju tvár do obidvoch rúk a ja som cítila, že sa mu trocha trasú.
Dal mi kratučký bozk. Celkom krátky a predsa sa so mnou zatočil svet. Bolo to niečo neuveriteľné. Niečo, čo na svete nemá obdoby. Krásne a také vzrušujúce.
"Júlia!" ozval sa otcov hlas viac zaskočený ako nahnevaný.
"Prepáčte." povedal Dávid, pustil ma a sklonil hlavu.
"Zbaľ si veci a zajtra ideš k tete." povedal otec a na nášho hosťa sa ani nepozrel.
Po lícach sa mi kotúľali slzy ako hrachy a takmer som nevidela, čo som balila do tašky.
Nemalo cenu odvrávať otcovi. Myslel to vážne a neustúpil by. Tak som len plakala do vankúša a dúfala som, že ráno nikdy nepríde.
***
Večer sa na okraj mojej postele posadil otec.
"Viem, že nespíš." povedal a dotkol sa periny.
"Nemusíš hovoriť. Budem ja. Júlia, máš iba šestnásť rokov a ja chcem aby si vedela, e ťa neposielam preč pre to, čo som videl ale preto, že si nemyslím, že by si mala prežívať hrôzy vojny. U tety môžeš študovať a hneď ako sa vojna skončí, vrátiš sa domov."
"A Dávid?" opýtala som sa šeptom.
"Neboj sa. Nebudem k nemu zlý, ani ho nevydám vojakom. Ale myslím si, že by si mala zobrať so sebou Sama. S Dávidom nie je celkom v bezpečí."
"Hm..." nechcela som byť nezdvorilá ale ani príliš zhovorčivá aby otec pochopil, že sa nechcem sťahovať ku tete.
"Tak dobrú noc." postavil sa a odišiel.
***
Posadili ma do vlaku aj s malým Samuelom.
Mrzelo ma, že sa Dávid so mnou neprišiel rozlúčiť, ale keď som sa nad tým zamyslela, došlo mi, že asi by to pre neho nebolo najbezpečnejšie, keďže stanica bola plná vojakov.
Otec sa tváril, že je v pohode, ale videla som, že to tak nie je. Bol smutný. Čakala ma dlhá cesta a on netušil ako dlho budem preč a aj keď sa to bál priznať, nevedel, či sa ešte niekedy uvidíme. A toho som sa najviac bála aj ja. Lebo prísť o oboch rodičov nie je žiadna sranda.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár