"Kam cestuješ?" opýtala sa ma keď sa vlak pohol.
"Na vidiek." odvetila som.
"Nie si príliš mladá na to, aby si mala dieťa?" opýtala sa so starostlivým pohľadom.
"To nie je moje dieťa. To je môj brat." odvetila som rýchlo.
Spomenula som si, že mi otec hovoril, aby som sa nedávala do reči s cudzími ľuďmi, ale mňa čakala dlhá cesta a od tej ženy mi určite nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.
"Volám sa Vilma." predstavila sa pani.
"Teší ma. Ja som Júlia." odvetila som a dívala som sa na krajinu plynúcu za oknami. Vyzeralo to, že čoskoro začne pršať. Ešte aj počasie sa prispôsobilo mojej nálade. K tete som sa vôbec netešila.
Nikdy som u nej nebola. Jediné čo som o nej vedela bolo, že to bola mamina staršia sestra, že býva vo veľkom dome a že nemá deti.
O niekoľko hodín vlak prudko zastavil. Bolo to čudné, keďže tam nebola žiadna stanica.
Do vlaku sa nahrnulo zo desať vojakov a začali prezerať kupé.
"Nechápem prečo to robia. Žiaden Žid nie je taký hlúpy aby cestoval klasickým spojom." skonštatovala Vilma a pokojne ďalej čítala noviny. Mne sa srdce rozbúchalo dvakrát rýchlejšie, než je normálne.
"Slečna, váš preukaz prosím." povedal jeden vojak a ja som mu ho ochotne podala.
"A ten malý?" opýtal sa.
"To je môj brat pane. Ešte žiaden preukaz nemá." odvetila som a dúfala, že to bude stačiť a že sa v ničom nebude špárať.
"Dobre. Ale musím vás upozorniť, že najbližšie by mal mať preukaz." povedal a mne spadol kameň zo srdca. Ďakovala som bohu, že to takto dobre dopadlo.
***
Vystúpila som na malej stanici v nejakom malom meste. Čakala na mňa žena asi vo veku môjho otca.
"Dobrý deň." pozdravila ma a ja som jej odzdravila.
"Aká bola cesta?" opýtala sa, keď podávala moju batožinu chlapovi v čiernom obleku.
"Dlhá. Som nesmierne vyčerpaná." odvetila som.
"Som Monika a toto je Kevin." muž v obleku sa uklonil a my sme nastúpili do auta.
"Vaša teta nespomínala, že by ste mali prísť aj s dieťaťom."
"Nevie o tom."
"Aha." jej reakcia ma mierne podráždila. To "aha" malo v sebe určitú drzosť alebo také niečo.
Zvyšok cesty sme sa viezli mlčky. Aj keď Monika zjavne pracovala u mojej tety, myslela si, že je niečo viac, než v skutočnosti bola.Povedala by som, že si vytvorila nejakú mylnú predstavu, že je niečo ako jej dcéra a svoju radosť z môjho príchodu očividne predstierala. Bolo to na nej vidieť.
***
Ostala som stáť s otvorenými ústami. Tetin dom by som nazvala zámkom. Mal prízemie a ešte poschodie a bol asi trikrát taký veľký ako náš dom. Okná boli vysoké, už z vonku bolo vidieť, že siahajú od dlážky až takmer po strop. Bola to mohutná stavba z kameňa sivej farby. Niekto sa skutočne natrápil kým to postavil a ten kto to zaplatil sa určite plesol po vrecku.
"Júlia! Už ťa čakám. Som taká rada, že si prišla!" vítala ma teta.
Moja teta bola štíhla žena s okrúhlou tvárou a aj napriek tomu, že minula päťdesiatku mohla konkurovať nejednej štyridsiatničke. Mala ryšavé vlasy, na tvári takmer žiadne vrásky a v hnedých očiach mala iskru a čosi čo vypovedalo o jej živej povahe.
"Teta Bety! Vidíš, prišla som. Aj keď dôvod môjho pobytu u teba nie je veľmi veselý som rada, že ťa vidím." povedala som zdvorilo.
"A toto je kto?" opýtala sa a pozrela sa na Sama.
"To je brat môjho kamaráta, ktorý vstupuje do armády. Obaja sú siroty a tak ma poprosil, aby som mu ho postrážila, kým sa vojna neskončí." odvetila som takmer po pravde. Vlastne som vynechala iba skutočnosť, že Dávid je Žid.
"Aha. No nevadí, ale tvoj otec mi to mohol napísať. Neviem ako si ho moja sestra mohla zobrať. Taký neporiadnik." teta pokrútila hlavou.
"No to je už jedno. Zaiste si riadne unavená po takej dlhej ceste vlakom. Monika ti ukáže tvoju izbu a prikážem Kevinovi aby dal do vedľajšej izby detskú postieľku, aby si mala toho malého pri sebe. Večera bude o pol siedmej, tak si dovtedy trocha oddýchni." povedala teta. Ako vždy, zase všetko organizovala. To bolo jej hobby. Mala to v povahe. To na nej ockovi najviac vadilo. Vždy, keď ku nám prišla, všetko organizovala.
***
Izba bola obrovská. Mala minimálne šesť metrov štvorcových a vysoký strop. Pri okne boli dve kreslá otočené smerom k oknu a bol z nich prekrásny výhľad na záhradu, ktorá siahala ďaleko, ďalej než som dovidela. V strede izby stála posteľ s nebesami a celá izba bola ladená do červena. Mala som tam aj písací stôl s papiermi a perami aj s lampou. A dve obrovské skrine s tmavého dreva. Mala som pocit, že som sa ocitla v paláci.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár