30.6.1942
Ahoj Dávid,
som rada, že si mi napísal. Lenže, čo Ti mám napísať? Že sa mám dobre? Že tu vôbec necítiť, že vo svete zúri vojna? Že som tu šťastná?
Nemôžem. Nič z toho by nebola pravda.
Mám sa dobre, vrámci možností, ale šťastná tu určite nie som. Teta je ku mne dobrá, ale za to niektorí ľudia tu, by ma asi najradšej poslali naspäť. Navyše mi chýba ocko a Ty. Naše rozhovory. Píšeš, že sa nemáš s kým porozprávať, ale ani ja. Teda, je tu Katka, jedno dievča čo pracuje pre moju tetu, ale pracuje. Nemá veľa času na rozhovory.
Teta má obrovský dom. Keby som s ňou neobedovala, tak by som ju možno celé dni ani nevidela.
A čo sa týka tej vojny. Nie sú tu vojaci, ale ľudia nehovoria o ničom inom. Všetci sa boja. Väčšina mladých chlapcov šla bojovať. Vlastne tu zostal iba jeden, lebo...vlastne ani neviem prečo.
Celé dni nerobím nič užitočné. No teta najala nejakého učiteľa a ja sa budem učiť. Chcem sa stať sestrou. Pomáhať ľuďom.
Nie som šťastná, že chceš vstúpiť do armády, ale je to Tvoja voľba. Si dospelý a ja...som iba dievča, ktoré je od Teba na míle vzdialené.
Júlia
P.S.: Sam už sedí.
***
10.7.1942
Júlia,
NIE SI len dievča. Si dievča, na ktorom si záleží.
Včera večer som sedel vzadu na verande s Tvojím otcom. Rozprávali sme sa. Povedal, že mám šťastie, lebo odkedy som vo Vašom dome, ešte neprišiel ani jediný vojak. Vravel, že by Ťa chcel ísť navštíviť a že pôjde hneď ako odídem.
Povedal som mu, že zajtra odchádzam. Už som v poriadku a Tvoj otec pre mňa urobil veľa. Nechcem už viacej riskovať jeho život.
Som rád, že Sam je s tebou v bezpečí. Dúfam, že vojna skončí dosť skoro na to, aby som videl ako sa Sam naučí chodiť. A rozprávať.
Myslím na Teba každý deň. Keby som mohol...to je jedno.
Prosím Ťa, už mi neposielaj listy k Vám domov, lebo ich zrejme nedostanem, keď odídem. Napíšem Ti, kam ich máš poslať, keď vstúpim do armády.
Dávid
P.S.: Pozdravuje Ťa otec a ja Ti posielam pusu.
***
"Čo sa mohlo stať? Niečo sa muselo stať. Veď už prešli tri mesiace." povedala som Katke keď sme šli spolu do obchodu.
"Rada by som ti povedala, že všetko je v poriadku, ale ak Dávid písal pravdu, tvoj otec tu už mal dávno byť a vzhľadom na to, čo si o ňom hovorila, nezdá sa, že by bol tip, ktorý keď niečo sľúbi, tak to nedodrží. A keď ti nenapísal....ale skús myslieť pozitívne." pousmiala sa Katka.
"Ako mám myslieť pozitívne, keď mi ten truľo Peter stále nadbieha?"
"Peter je celkom milý a aj sympatický." obhajovala "toho truľa" Katka.
"Slečny!" ozval sa krik a cez ulicu k nim pribehol Peter.
"Spomeň čerta a je tu." šepla som Katke a tá sa zachichotala.
"Ahoj Peter." odpovedali sme zborovo.
"Mama mi povedala, aby som pozval slečnu Júliu na večeru. Dnes." povedal a usmieval sa.
Peter bol vysoký mládenec s hnedými vlasmi a čokoládovými očami, na nose mal zopár pieh a často sa usmieval. Pri úsmeve sa mu v lícach vytvárali jamky a tak aj napriek tomu, že mal takmer osemnásť vyzeral ako dieťa.
Už keď som ho uvidela prvý krát, správal sa až nadmieru spoločensky a otvorene mi dával na známosť, že sa mu páčim.
"Dobre, prídem." odvetila som skleslo a on s úsmevom na tvári zase kamsi odbehol.
Faktom zostávalo, že keby som odmietla pozvanie pani Majerovej, asi by som si znepriatelila polku dediny, keďže Petrova mama bola veľmi váženou ženou.
Katka bola ticho a mne sa rozprávať nechcelo.
"Aj tak by ma zaujímalo, čo sa stalo. A čo je s Dávidom." prerušila som ticho až keď sme vyšli z obchodu.
***
Okolo tretej sa domom rozľahol dunivý zvuk. Znamenalo to len jedno. Niekto udrel na dvere klopadlom.
"Otvorím!" počula som kričať Katku.
Stála som na schodoch. Chcela som vedieť, kto prišiel.
Čierne vlasy, vysoký, plecnatý, s mierne rozpačitým úsmevom na tvári keď ma zbadal a s dokonale modrými očami. Mal strnisko a vyzeral staršie, ale ja som sa starala o jeho malú napodobeninu a bola som si stopercentne istá, že je to ON. Dávid.
A mal na sebe vojenskú uniformu.
"Ó-môj-ty-Bože!" zvolala som a rozbehla som sa dolu schodmi. Hodila som sa mu okolo krku.
"Myslím, že sa volám Dávid." šepol mi do ucha a hladil ma po chrbte.
"Ani nevieš, ako som sa bála. Nevedela som, čo sa stalo a išla som z toho zošalieť." povedala som a nechcela som ho pustiť. Bála som sa, že zmizne, že som si ho možno len vymyslela a on v skutočnosti neexistuje.
"Ani nevieš, koľkokrát som si želal byť s tebou. Ako veľmi si mi chýbala. Ako často som myslel na ten jediný bozk." povedal jej a zadíval sa jej do očí. "A na tie tvoje oči."
***
Sedeli sme v mojej izbe. Katka oznámila tete, že Dávid prišiel, ale tá si ho neprišla obzrieť.
Rozprával mi o tom ako vstúpil do armády a že sú k nemu všetci veľmi milý.
"Ako dlho zostaneš?" opýtala som sa napokon otázku, ktorá mi vŕtala v hlave.
"Iba týždeň." povedal a zrazu posmutnel.
"Musím ti niečo povedať." začal vážne.
"Presne v ten večer, keď som odchádzal, vtrhli do vášho domu vojaci. Tvoj otec, on ma bránil a povedal mi, že mám utiecť. Oni ho zastrelili. Ešte mi stihol dať toto, že ti to mám dať, ale potom... Je mi to ľúto." povedal a ja som sa rozplakala.
Obálku, ktorú mi podával som šmarila na stôl a len som plakala.
Nehnevala som sa na otca a ani na Dávida. Vedela som, že ani jeden z nich za to nemôže. Ale bola som smutná veľmi smutná. Stala sa zo mňa sirota a jediný príbuzný, ktorého som ešte mala, bola moja teta.
Dávid pri mne sedel. Celý čas, kým som plakala pi mne sedel a upokojoval ma. Bola som mu veľmi vďačná za to, že tam je.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár