Keď som sa ráno zobudila aspomenula som si, že hneď vedľa v hosťovskej izbe spí Dávid, na tvári sa mi zjavil úsmev. Hneď potom ma bodlo pri srdci, keď som si spomenula, že otec je mŕtvy.

Obliekla som si svoje obľúbené biele šaty a do vlasov som si zaplietla čiernu stuhu. Potom som zbehla na raňajky a tam sa mi naskytol naozaj pozoruhodný pohľad.
Moja tet Bety spovedala Dávida a obaja sa sem tam zasmiali.

"Júlia, som veľmi rada, že tento mladík prišiel práve k nám. Ako som zistila, je milovníkom rovnakej literatúry ako ja, je veľmi inteligentný a má zmysel pre humor." povedala teta a ukázala na miesto pri stole presne oproti nej.
"Ale teta Bety, ja všetko toto už viem." povedala som a usmiala som sa na Dávida.
"Oznámil mi tiež smutnú novinu ohľadom tvojho otca. Budem rada ak teda ostaneš u mňa a môj dom sa stane tvojím domovom."
"Veľmi dobre vieš, že nemám kam inam ísť a keby si ma vyhodila, tak zrejme skončím na ulici." odvetila som a natierala som si rohlík džemom.

"Bol tu Peter Majer." povedala po chvíli teta.
"No do kelu. Kto sa s ním rozprával?" opýtala som sa a čaj, ktorý som práve pila mi takmer vyletel nosom.
"Monika." odvetila teta. "A slušné dievčatá nehovoria "do kelu"."
"Musím zbehnúť k Majerom. Prosím ťa, neoplašte Dávida." povedala som tete a vyrútila som sa z domu.
***
"Je mi to naozaj veľmi, veľmi ľúto, pani Majerová. Prišiel k nám na návšetvu jeden môj známy a ja som úplne zabudla na čas. Navyše mi oznámil, že som prišla aj o druhého rodiča. Bola a ešte stále som v šoku. Nebolo by vhodné keby som sem prišla na večeru a urobila zlú náladu." povedala som a zvierala som v ruke šálku čaju. Peter sa opieral pri dverách a jeho mama, šedivejúca žena s prísnym pohľadom sivých očí si ma premeriavala.
"Máte pravdu slečna Júlia. Ale aj tak by som bola rada, keby ste k nám prišli na večeru. Samozrejme, nie teraz, keď máte hosťa, ale až odíde." povedala napokon a opustila miestnosť s pozdravom a vyjadrením jej najhlbšej ľútosti.

"Monika mi veľmi jasne vykreslila, ako si sa privítala s tým vaším hosťom. A povedala mi aj to, že sa volá Dávid. Nie je náhodou Žid?" pozeral sa na mňa s výčitkou v očiach.
"Peter, Dávid ťa nemusí trápiť. Aj tak o týždeň bude preč a potom ho možno zastrelia a ty budeš šťastný." povedala som, dopila som čaj, poďakovala som sa a odišla som.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár