Všetky noci pred tým som preplakala s myšlienkou na rodičov. Ale tú poslednú...áno, mala som chuť plakať, lebo mal odísť a ja som nevedela, či ho ešte niekedy uvidím, ale nemohla som plakať. Nie kým vedľa mňa sedel.
"Vidíš, tamto je veľký a malý voz." povedal a prstom ukázal na dve zoskupenia hviezd. Dívala som sa tam, ale jediné čo som videla, boli hviezdy. Nič viac mi to nehovorilo.
"Ale najkrajšie hviezdy sú aj tak v tvojich očiach." naklonil sa ku mne a nežne ma pobozkal.
Sedeli sme ticho. Veľmi dlho. Ja som premýšľala a mám taký pocit, že on tiež.
Vedela som, že mi bude chýbať. Jeho dotyky, bozky. Týždeň je neuveriteľne krátka doba, ale zvykla som si, že je vedľa mňa, že sa mám o koho oprieť. Nevedela som si predstaviť, že ho možno už nikdy viac neuvidím. Že mu nebudem môcť povedať čo ma trápi, čo ma potešilo alebo nahnevalo.
"Mám strach." povedal po chvíli úplne vyrovnaným hlasom. Udivene som sa ne neho pozrela.
"Aj ja." povedala som po pravde. "Bojím sa, že ťa zastrelia, alebo čokoľvek iné sa ti stane a....." hlas sa mi zlomil. Pritiahol si ma celkom blízko k sebe a rukou ma hladil po chrbte. Vedela som, že vie na čo myslím.
"Ale toho sa nebojím. Nebojím sa smrti. Myslím, že som vyrovnaný so všetkým čo som v živote urobil. Mám strach, že ak to prežijem a vojna bude trvať dlhšie, že na mňa zabudneš alebo... Vojna vie s charakterom človeka spraviť divy. Mám strach, že ak sa zmením, že sa medzi nami vytvorí priepasť." pozrel sa na oblohu. Vzduch sa ochladil.
"Ochladilo sa. Pôjdeme do vnútra." povedal po chvíli a my sme šľapali do kopca smerom k tetinmu domu.
"Ľúbim ťa Dávid a je mi jedno aký budeš po vojne. Len aby si bol živý." povedala som a usmievala som sa, aj napriek tomu, že sa mi chcelo veľmi plakať. Chcela som ho prosiť, aby zostal, ale to by bolo nedôstojné.
Za tú dobu, čo som bývala u tety ma naučila jedno. VŽDY si musím zachovať svoju dôstojnosť.
***
Na stanici som bola v čiernych šatách s bielymi bodkami a vo vlasoch som mala bielu stužku. Dávid mi asi miliónkrát povedal, aká som nádherná a ja som sa zakaždým začervenala.
Nechcel, aby som s ním šla na stanicu, ale keď som sa nedala odhovoriť, privolil. No musela som mu sľúbiť, že sa nerozplačem.
"Prídeš na Vianoce?" opýtala som sa ho a silno som mu držala ruku. Tak silno, že keby nebol chlap, asi by som mu ju rozpučila.
"Sľubujem, že prídem." povedal.
"Nesľubuj mi to. Ak nebudeš môcť, budem potom zbytočne sklamaná." zosmutnela som a pohľad som sklopila do zeme.
"Čo si mi sľúbila?" opýtal sa ako rodič a zdvihol mi tvár.
"Že sa nerozplačem. A snažím sa." obhajovala som sa.
Prišiel vlak. On sa otočil a na tvári mal pohľad, z ktorého som vyčítala, že ešte nechce odísť.
No nastúpil. Musel. Ešte mi poslal vzdušný bozk a chytil sa pravou rukou na ľavej strane hrudníka. Tam mal v náprsnom vrecku schovanú našu fotku.
***
"Nie je to fér." povedala som Katke, keď som kŕmila Sama večerou. (Už mal kašu takmer všade.)
"Viem. Mladí chlapci by nemali chodiť na vojnu." povedala Katka. Umývala riad a snažila sa, aby bol čo najčistejší.
"Minimálne nie chlapci, ktorí majú svoje sny a ciele a takmer ročného brata." Sam na súhlas strčil obe svoje ruky do misky s kašou.
"Všetci máme svoje sny Julka." povedala teta, keď vošla do miestnosti. "Ale je naozaj smutné, že chlapec, akým je Dávid, tam ísť musel. Snáď ho Pán Boh ochráni." povedala a znova odišla. Ja som si len smutne vzdychla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár