20.5.1943
Milá Júlia!
Niekedy držím našu fotku v rukách a rozmýšľam čo asi robíš. Viem. Dlho som nenapísal. Chcel som. Ale.... vždy sa našlo nejaké ale. Nie je to tým, že by som Ti nechcel napísať. Nie. Nechcem prenášať atmosféru z toho, čo sa tu deje, k tebe.
Tri dni potom, čo som dostal Tvoj list, zastrelili Robyho. Nemal som silu napísať Ti nič pekné, príjemné.
Od januára zomrelo asi sedemdesiat mladých chlapcov. Niektorí ani nevedeli do čoho idú. Chýbaš mi, ale s každým ďalším dňom mám pocit, že táto vojna bude trvať ešte dlho a že Ťa možno už nikdy neuvidím. Teraz sú nemecké útoky ešte častejšie. Zatiaľ žijem.
Myslím, že Sam už rozpráva.
Adresu Tvojej tety som napísal do papierov, keď ma prijímali. Keby sa mi niečo stalo, pošlú Ti list.
Neviem sa v poslednej dobe na nič sústrediť. Devätnáste narodeniny som oslávil v zákope a nikto mi nepoprial ani všetko najlepšie.
Okolo mňa stále niečo vybuchuje. Možno je to posledný list, ktorý Ti píšem. Neviem, či môže láska vydržať aj keď nebudeme v kontakte, ale.... Vždy sa nejaké ALE nájde.
Ľúbim Ťa ako nikoho
Navždy Tvoj Dávid
Jeho list vo mne vyvolal vlnu smútku a beznádeje. Viem, že to nechcel, ale začal byť až príliš realistický a ja... Ja som nebola pripravená na toľko realizmu.
Po ten druhý list som musela ísť na poštu. Po chrbte mi prechádzali zimomriavky, keď som otvárala obálku a mala som č robiť, aby som prečítala po prvých riadkoch celý list.
Vážená slečna!
S ľútosťou Vám oznamujeme, že desiatnik Dávid (priezvisko nie je pre tento príbeh podstatné, pozn. autorky) bol dňa 24.mája roku 1943 zajatý nemeckými vojskami. Bohužiaľ neviem s presnosťou určiť, či je ešte nažive. Prijmite, prosím, našu úprimnú ľútosť nad touto situáciou.
Zahmlilo sa mi pred očami, kolená sa mi roztriasli a keby nebol pribehol Peter, a nezachytil ma, určite by som ra rozvalila na dlážke.
Posadil ma na najbližšiu stoličku a držal ma za ruku. (Medzičasom som ho začala celkom znášať. Dalo by sa povedať, že sme boli kamaráti.)
"Čo sa stalo?" opýtal sa s vystrašeným pohľadom a ja som mu namiesto odpovede podala list.
"Dávid je Žid a k tomu ešte vojak opačnej strany. Uvedomuješ si, aká malá je pravdepodobnosť, že sa vráti?" opýtal sa a ja som so slzami v očiach prikývla.
Peter ma odprevadil domov.
***
Teta dostala začiatkom októbra mŕtvicu. O Dávidovi som nemala nijaké správy a moje dni sa väčšinou vliekli a vždy boli rovnaké.
Štúdium som ukončila a bola zo mňa sestra, ale Sam vyžadoval starostlivosť, ale keďže sa Katka v auguste vydala za Petra Majera a odsťahovala sa, o Sama som sa zase starala sama.
Monika začala byť vľúdnejšia, ale iba preto, že teta na tom bola zjavne zle a bála sa o svoje pracovné miesto. Kevin ma vozil do mesta, keď som potrebovala.
Sam sa stále pýtal na chlapca na obrázku a ja som mu rozprávala všetko, čo som si o Dávidovi pamätala a aj napriek tomu, že mi všetci vraveli, že sa mám vzdať nádeje, ja som dúfala, že jedného dňa, že sa dozviem, že žije.
***
Na vianoce 1943 moja teta zomrela. Bol to úder. Zdedila som celý jej majetok a aj napriek tomu, že som už bola plnoletá, nevedela som, čo s ním. Samovi sa Vianoce páčili. Stále počúval koledy a ja som si iba želala, aby zrazu ktosi zaklopal na dvere, aby to bol Dávid.
Samozrejme, nič také sa nestalo. Zázraky sa totiž v normálnom svete nedejú.
V noci som často premýšľala, prečo práve ja. Prečo práve ja som musela o všetko prísť. O každého koho som ľúbila. O mamu, o ocka, o tetu aj o Dávida. Viem, život nie je fér, ale... Vždy sa nájde nejaké ale. Tak to napísal Dávid v poslednom liste. Možno niečo tušil.
***
Prvého januára 1944 zaklopal ktosi klopadlom na dvere. Išla som otvoriť a Sam bežal za mnou.
V dverách stál muž bez ruky, s množstvom jaziev na tvári vo vojenskej uniforme, hnedovlasý a hnedooký.
Sam sa ho bál a stískal mi nohu tak silno, až som sa bála, že mi ju tými svojimi rúčkami rozpučí.
"Slečna Júlia? Som podplukovník Marek Lux. Dávid mi o vás rozprával, po tom, keď zomrel Roby. Musím vám povedať niečo ohľadom Dávida."
"Neviem, či chcem počuť to, čo mi chcete povedať." povedala som a uvažovala, či si toho muža pustím do domu.
"Prosím...." začal a potom sa zložil.
"Kevin!" zavolala som šoféra a ten okamžite pribehol.
Preniesol podplukovníka so izby a položil ho na pohovku. Po vyzlečení jeho košele som si všimla, že vojenský doktor urobil chybu. Guľku z rany vybral a ranu aj obviazal, ale akosi ju v tom zhone zabudol zašiť. A tak som to urobila ja. Aj keď som si nebola istá, či som urobila dobre.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár