Samozrejme, Sam to bojkotoval. Keď sa s ním chcel Marek hrať, otočil sa mu chrbtom a vykašľal sa na svoje hračky. A keď som sa pred ním držala sa Marekom za ruku, pýtal sa na ruky, aby som ho musela pustiť. Mal to vymyslené dobre.
***
V polovici augusta sa moja minulosť zopakovala, no tentoraz ma v meste zachránil pred nejakým úchylom Marek.
Prišli sme domov a Sam spal. Začal ma bozkávať. Tak ako vtedy ma však ešte nikto nebozkával (a keby tomu Sam rozumel, iste by sa tešil, ale nikdy som pri Marekových bozkoch necítila to, čo pri Dávidových). No niečo sa vo mne zlomilo a ušla som pred Marekom do kúpeľne. Zamkla som sa tam.
Chvíľu klopal na dvere a ospravedlňoval sa mi, ale keď som nevychádzala vzdal to.
Nakoniec som prišla na jednu vec, a to, že aj keď som si na Mareka zvykla a mala som ho rada, milovala som Dávida, aj napriek tomu, že som nemala stopercentnú istotu, že ešte žije.
A tak putoval Marek naspäť do hosťovskej izby, z čoho mal Sam veľkú radosť a nasťahoval sa na miesto vedľa mňa.
***
Vianoce v 1944 boli pre mňa jednými z najkrajších, aké som prežila počas vojny.
Prežila som ich so Samom a s Marekom a veľa sme sa smiali. Spievali sme koledy a ja som prvýkrát piekla vianočné koláčiky celkom sama, keďže som Kevinovi aj Monike dala voľno.
Našťastie som nepodpálila dom a v rádiu už začínali správy, že sa blíži koniec vojny, čo mi zdvihlo náladu.
Do Vianoc vládla v dome dosť hustá atmosféra. S Marekom sme sa obchádzali a on odo mňa stále žiadal vysvetlenia, aj keď ich všetky veľmi dobre poznal. Dokonca aj osobne.
Povznesená nálada nám vydržala skoro do februára, keďže sa zdalo, že Nemecko bude musieť veľmi skoro kapitulovať.
Lenže vo februári prišiel Marekovi list, že ak sa nevráti do svojho oddielu, bude vyhlásený za dezertéra a náležite potrestaný.
Takže k prvému marcu 1945 ma opustil aj druhý muž v mojom živote.
***
"Kam išiel?" opýtal sa ma Sam jedného dňa, keď sa mu zdalo, že Mareka už dlho nevidel.
"Preč." odvetila som a otvárala som rannú poštu.
"A pide ešte?" klásť otázky ho bavilo najviac.
Prebehla som očami otvorený list, bla bla bla, že dňa bla bla bol zabitý Marek Lux pri útoku na tábor.
"Nie...myslím, že nie." povedala som s hrčou v krku a po tvári mi začali tiecť slzy. Za rok si na človeka zvyknete a keď zrazu odíde, aj keď to bol len dobrý priateľ, je to šok. A keď zistíte, že sa už nikdy nevráti...
"Pečo plačeš?" Sam ma chytil za ruku a ja som ho tuho objala.
"Moklá..." povedal a odtiahol sa.
"Prepáč." ospravedlnila som sa mu a on sa usmial.
Neskôr v noci som plakala až kým som nezaspala.
***
Stála som na okraji verandy a dívala som sa ako medzi rozkvitnutými kvetmi naháňa Sam motýľa. Napadlo mi, že by som pozvala Katku. Vtedy som ju už dlho nevidela.
10.4.1945
Milá Katka!
Napadlo mi, že by si ku mne mohla prísť. V dome sme iba štyria a sama dobre vieš, aký je obrovský. Cítim sa tu sama a keby sa mi pod nohami stále nemotal malý, asi by som ani nevnímala, ako plynú dni. Ale on sa stále niečo naučí, stále niečo započuje a ja mu to potom vysvetľujem a oj to aj tak nepochopí správne. Ale je zlatý.
Vždy, keď vidí, že som smutná, snaží sa ma rozveseliť. Jeho obľúbenou vetou v tej chvíli je to, čo počul od Moniky: "Streš robí vlásky."
Musím Ti toho veľa povedať a verím, že aj pani Majerová bude rada, ak sa tu ukážete, aj keď dúfala, že jej nevestou budem ja. No ja som sa zjavne narodila na to, aby som čakala na toho jediného.
Ak prijmeš moje pozvanie, nemusíš odpisovať. Rovno príď.
S pozdravmi
Júlia
***
Dva týždne po odoslaní môjho listu za ozvalo zabúchanie klopadlom a ja som nadšene išla otvoriť.
Nadšene som sa vrhla Katke okolo krku a tá ma musela upozorniť na svoje vyčnievajúce bruško. Sam sa tiež potešil keď ju uvidel, ale v tej chvíli ho viac zaujímali koláče ako návšteva.
Večer sme si sadli na zadnú verandu a Sam mi sedel na kolenách.
"S Petrom budeme mať dieťatko, ale nemohol prísť. Kvôli práci, tak ma poslal samu, aby som si oddýchla. Mám pocit, že oddychujem toľko, až to nie je zdravé. Peter chce strašne chlapčeka, ale ja by som radšej dievčatko. Ale v každom prípade sme sa dohodli, že chceme mať dve deti." povedala a mimovoľne sa dotkla svojho bruška.
"Sam ani nie je môj. Ľudia sa na mňa často opovržlivo pozerajú, keď s ním idem po ulici v meste, ale je mi to jedno. Mám ho rada. Ale určite aj ja chcem mať neskôr deti." povedala som a pohladila som môjho malého kamarátka po vláskoch.
"Som tvoj!" protestoval Sam. Vždy ma volal Juju a vedel, že nie som jeho mamka,ale zjavne sa ho dotklo, keď som povedala, že nie je môj.
Na jeho protest sme obe vybuchli do smiechu a on sa na nás len nechápavo pozeral.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár