"Možno by si so sebou mala začať niečo robiť." opierala sa chrbtom o stenu a vyzerala tak dokonale. ONA mala dlhé, vlnité, ryšavé vlasy, síce mierne strapaté, ale to jej na kráse neuberalo. Vždy bola taká štíhla a vysoká. Biele tielko žiarilo ako keby na neho použili celý VANISH a vlastne, vyzerala skoro ako anjel.
Cítila som ako ma v očiach začali štípať slzy. Naplnili ma zmiešané pocity. Vedela som, že tam nemá čo hľadať, niekde v sebe som to cítila, na druhej strane nevedela som sa zmieriť s myšlienkou, že by som ju už nikdy neuvidela. Bola jedinou osobou, ktorá pre mňa znamenala viac ako čokoľvek iné na svete, viac ako práca, viac ako peniaze. ONA bola zmyslom môjho života.
"No tak, daj si dnes tú sprchu, umy si vlasy, možno použi trochu make-upu na tie kruhy pod očami a choď do práce. Prosím, urob to pre mňa." už som nedokázala bojovať sama so sebou, dovolila som uniknúť jedinej slze a všetky ostatné ju nasledovali ako keď sa v lete spustí búrka. "Neplač, prosím." šepkala ako sa ku mne približovala. Keď už bola celkom blízko pri mne, silno ma objala.
Po dlhom čase som sa opäť cítila celá. Nič mi nechýbalo. Jediné, čo som vo svojom živote potrebovala bola ONA.
"Tak veľmi si mi chýbala. Od kedy si odišla, nemám chuť ani ráno vstať z postele. Keď sa k tomu prinútim, dokonca odídem do práce, tak sa mi nechce domov, pretože viem, že tu nie si. Cítim obrovské prázdno, ktoré neviem vyplniť. Nič si neželám viac, iba aby si sa vrátila, aby sa všetko vrátilo." vzlykala som jej do pleca a nevedela som sa upokojiť. ONA ma hladkala po chrbte a len mi tíško šepkala do ucha, že to bude dobré, že RAZ to bude dobré.
"Prečo sa nevrátiš?" bola som zúfalá. Tak zúfalá, že som opäť vytiahla otázku, na ktorú som už dávno poznala.
"Lebo nemôžem. Ale vieš ako veľmi by som chcela." vtisla mi pusu do vlasov.
Vyrušilo nás zaklopanie. "Musíš ísť." prstom ma pohladila po líci.
"Nechcem." šepla som, no to už som otvorila oči. Vo dverách mojej izby stála moja psychiatrička. "Čo že nechcete?" opýtala so záujmom a ja som si len vzdychla.
"Ale nič." odvetila som s ťažkým povzdychom.
"Keď sa oblečiete, môžeme sa spolu prejsť na to miesto, kam ste chceli včera ísť. Vybavila som to. Tak Vám dám pár minút." odišla a zavrela za sebou dvere. Ó to viete, že som sa obliekla v priebehu niekoľkých sekúnd a doktorka ma čakala na chodbe.
Keď sme prišli na miesto, presne som si pamätala kde mám zahnúť. Zo zeme vytŕčal biely kameň a na ňom nápis
Catherine Bennet *1990 + 2011 Odišla si príliš skoro.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
19. 1.januára 2023 16:34
pycha a predsudok
Napíš svoj komentár