to je to, čo sa teraz nosí.
Falošný úsmev, maska naučená,
to je to, čo mám na sebe na ulici,
to je to, čo môžu vidieť všetci.
Po prežúrovanej noci škody hodnotiť
a ujmy na duši rátať,
že možno nemala som všetko hovoriť,
že určite som nemala všetko vytárať.
Zmätok v hlave, vnútri prázdno...
To je to ako sa cítim ráno.
To je môj každý jeden deň.
Kým nepríde piatok,
alebo nejaký sviatok
a zrazu všetko je ako zlý sen.
Na chvíľu šťastná som, môžem sa úprimne smiať,
no je to len opar šťastia, niečo nereálne,
čo núti ma robiť chyby.
Ľudia, ktorí sú večer priateľský, sú ráno iní.
A ja som sama.
Stelesnené prázdno...
A keď sa s ňou opäť stretnem...
Keď opäť pocítim dno...
Zrejme už bude neskoro....
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
krasne napísane.