Mávali sme dosť voľné hodiny a tak sme s babami behali kade tade po škole. Boli sme tri kamošky. Katka - ktorú všetci volali Čiči, Tamara ktorej sme skrátene vraveli Tami a ja.
V jeden deň sme zas chodili bez cieľne po škole a po zvonení sa pomalým tempom vybrali dole schodmi do triedy.
"Čo máme teraz" spýtala som sa. Ako jediná som sa aj zaujímala o to čo máme, nie preto že by som bola vzorná študentka ale skôr preto aby som vedela či sa mám báť už pred vstupom do triedy. Niektorí učitelia vo mne dokázali vyvolať neskutočnú hrôzu.
"Matiku" odpovedala mi Čiči ktorá tou vzornou študentkou na rozdiel odo mňa aj bola.
"Ach, Parajec. To vážne?"
" Mne sa tam nechce ísť."
" Aj tak nikdy nezapisuje." Lamentovali sme s Tamarou jedna cez druhú. Medzi tým sme sa trošku pozabudli a zišli sme o jedno poschodie nižšie ako je naša trieda. Do suterénu.
"Hm, tu som nikdy nebola" stojac medzi dverami som zamyslene skonštatovala. Nakúkala som do tmavej miestnosti a snažila sa zaostriť na rôzne predmety čo ju lemovali. Miestnosť bola plná rozbitých stoličiek, stolov, skríň a odtrhnutých krídiel z tabule.
"To bude asi školníkov sklad" vyhlásila Tamara. "A tam sú nejaké dvere" ukázala smerom pred seba.
Snažila som sa zaostriť do diaľky a tmy kde mali byť dvere na ktoré Tami ukazovala. S mojimi vtedy štvorkami dioptriami to nebola rozhodne sranda.
"Poďme sa tam pozrieť " nadšene vyhlásila. Mala dušu bádateľky. Nadchla sa pre všetko nové a vždy to chcela dôkladne preskúmať. S Čiči sme sa na seba len pozreli ale vedeli sme že ju už nič nezadrží. Tami už dávno bežala ku dverám a prudko do nich vrazila. Našťastie to boli lietajúce dvere čo znamená že neboli na zámok, nemali jazýček, proste na nich nemala čo zlomiť a ani ich nemohla vyraziť. Čo som ja však z tej diaľky so zrakom krtka na slnku nemohla vidieť a zjačala som na ňu.
"Tamara, ty krava ešte nám to dajú k náhrade. A ani po škole nechcem byť. Počuješ!!" neodpovedala. Až teraz som si všimla že dvere sa stále hýbu a za nimi je svetlo. Bežala som k nim a otvorila som ich. Išlo to veľmi ľahko. Pridržala som dvere otvorené. Za nimi bola ďalšia neveľká miestnosť s pingpongovým stolom a pár skriňami . Tamara už so zaujatým pohľadom otvárala všetky skrinky a skúmala čo kde nájde.
"Aha, presne tri" s víťazoslávnym úškrnom držala tri pingpongové rakety nad hlavou.
"Viete to hrať? Ja som síce chodila na pingpong ale pravidlá vôbec neviem" zapýrila som sa.
"Čo na tom chceš vedieť? Máš raketu v jednej ruke loptičku v druhej, dôležité je podať a potom už len triafať. Ide predsa o srandu nie?" ozvala sa Čiči ktorú som si doteraz ani nevšimla. Vždy sa zjaví tak potichu a niekde z poza teba povie niečo múdre.
"Ideme hraaať?" zatiahla Tamara spoza stola. Už bola pripravená v bojovej pozícii. Kolená skrčené, nozdry roztiahnuté. S loptičkou v jednej ruke, raketou v druhej. Až teraz som si všimla že už má aj loptičku. Bože, som nejaká spomalená.
Schytila som jednu raketu ktorú Tami položila na lavičku. Postavila som sa z druhej strany stola a čakala na podanie.
"Baby už zvoní" vyplašene sa ozvala Čiči. Skončila matika a zvonček ohlasoval prestávku.
"Sakra my sme zmeškali celú matiku ? Myslela som že tam prídeme len trošku neskôr!" zase sa ozvala moja bojácnosť a rešpekt pred autoritou.
"Tak poďme hore. Uvidíme či nás zapísala. Zajtra sa sem môžme vrátiť." rezignovala aj Tami. Svorne sme vybehli po schodoch a trielili do triedy.
Na druhý deň sme sa od rána tešili na našu tajnú miestnosť. Nevedeli sme sa dočkať konca prvej hodiny. Vedeli sme že druhú máme telesnú a Brusni je jedno v ktorej miestnosti "cvičíme". Hneď po zvonení sme utekali do suterénu omrknúť či sme včera nemali halucinácie a či tam ten stôl naozaj ešte stojí. Prebehli sme dverami ktoré viedli k pingpongovej miestnosti a s otvorenými ústami sme ostali stáť medzi dverami. Tak isto zareagovali traja chalani ktorý tam už veselo pinkali do loptičky.
"A-ahoj?" zahabkala som po chvíli. Ako jediná som sa stihla spamätať skôr ako by si o nás pomysleli že sme dementné.
"Čaute, idete hrať" ozval sa najsympatickejší z nich.
"No jasné" osmelila som sa. Moja výhoda bola že baby stále stáli medzi dverami ako kamene s otvorenými ústami pozerali najprv na chalanov potom na mňa a zas na chalanov.
Pokračovanie ... možno neskôr
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár