Cesta busom z treningu s Davdiom a Martinom vie tak zdvihnuť naladu :D

Bolo niečo po piatej, keď som nastupila do busu. Na chrbte ruksak, na pleci zaveseny obal s raketou a vlasy vypnute do copu. Veď komu by sa už chcelo skrašľovať po treningu, keď si poviete, že domov to mate za taku polhodinku a nikoho v buse nestretnene. No jasne, nahoda je sviňa ...

Sadla som si na jednosedadlo, lebo ak by som zvolila dvojsedadlo, človek nikdy nevie, aky uchyl si k vam môže prisadnúť. A dobre som spravila ! Na ďalšej zastavke sa do "preplneneho" busu vcuchtala skupinka nejakych robotnikov, na čo som odvratila hlavu k oknu a sledovala všetko možne okolo, len aby mi pohľad nezabludil k nim. No čo nespravite pre vaše dobro, keď už mate fobiu z robotnikov. Nepytajte sa prečo, som divna, mam napriklad aj fobiu z minisukni(A). A ...

Naš trolej si teda pekne krasne išiel dole kopcom k ďalšej zastavke a ja, snažiac sa tvariť nenapadne,(no kto normalny by bez klipnutia oka akože fascinovane pozeral na rad rovnackych bytoviek ako na odhalenu hruď Juraja Baču?((mimochodom neznašam ho ...) som za vhod spamätala a zmenila polohu hlavy tak, že som začala čumieť von druhym oknom. Našťastie moji drahi priatelia robotnici vystupili a ja som mohla znova slobodne dychať a mať slobodu pohľadu

No nie nadlho... Do busu sa nasačkovala ďalšia skupinka ľudi, medzi ktorymi mi hneď padol do oka chalan s floorballovou hokejkou v rukach a s conversami na nohach. Sadol si trocha obďaleč, no rovno oproti. Haha, jeho chyba! Konečne nejaka schopna obeť, ktoru sa da nerušene obzerať a rozmyšľať na čo asi tak mysli.

Chalan, nazvime ho David,(uplne by na ňho sedelo si vytiahol mobil a ja, ktora som samozrejme nechcela zasotavť za "davom" som si ho vytiahla samozrejme tiež a s plnym nasadenim si čitala už sto-krat prečitane sms-ky, pričom som akoby nahodou "občas" zodvihla hlavu a skontrolovala Davida.

Červene svetlo za mojou hlavou zase zasvietilo, zvučka zapipala a dvere sa znova otvorili. Načo sa do našej "Busovej familie" pridal on, Martin. Som si ista, že sa vola Martin! Keď nie teraz, tak v minulom živote určite(A). Prezradili ho tie čierne sive skejty, čierna šiltka a tunel v uchu.

Haaa, David ma silnu konkurenciu !!!

Fuh, to mi teda dalo zabrať. Čumieť von oknom, zazerať do mobilu, čumieť do mobilu, skontrolovať Davida, odhrnuť si ofinu z oči, skontrolovať Martina, pozerať von oknom ...

Tento moj asi desaťminutovy cyklus prerušilo male dievčatko, ktore na mňa doslova zizalo z vedľajšieho auta, keď sme stali na križovatke. No jej bielej čipkovanej čiapočke, bucľatym ružovym ličkam a vyrazu a la srnka Bambi by neodolal nikto a musela som sa usmiať.
S kutikmi pier ešte vykrivenymi do pobaveneho uškrnu som pozrela na Martina, proste viem vycitiť, keď mňa niekto zazera.
On mal taktiež na perach pobaveny poluškrn spojeny s usmevom no zrejme skor z pohľadu na mňa, ako čumim kamsi von a priblbo sa usmievam. Usmev som mu naznakom opätovala a s hneď lepšou naladou som sa pustila do pozorovania ďalšich ľudi v buse, ani som si neuvedomila, že som zmeškala svoju zastavku. Sakra !
Ale stalo to za ten usmev

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu