Lenže netrvalo dlho a zacítil som to. Ako sa mi ďalších dvanásť ľudí snaží dostať do hlavy. Ako im každý moment čakania dáva predo mnou náskok. Ale je možné aby vás len na základe znamenia na tele odhalili ak nebude príležitosť sa ním niekde prezentovať? Nemám chuť to zistiť. Každý bude mať svoje prostriedky a každý ich do posledného dňa využije. Príde tejto hre na koreň a vybuduje si obranu...
Čakať sa zrazu nejavilo ako najlepšia voľba. Konať je dôležité. Ale nie zbrklo. Ak je proti vám tucet ľudí, ktorých musíte zabiť, zbrklosť sa ľahko obráti proti vám. Zvlášť ak je jediným poznávacím znakom vypálené znamenie kdekoľvek na tele. To moje som nosil na zápästí. Ľahko sa schová no v prípade potreby ho rovnako ľahko ukážete. Miesto tak trošku pripomínajúce, prečo som súčasť toho všetkého. Verím, že väčšina si ho dôkladne skryje a pravdu povediac v prvom momente som aj ja mal chuť, nechať si ho vypáliť okolo zvierača.
Som chorý. Pretože tento svet sa mi stal nemocou. Ale nerobím to pre peniaze. Pre pocit, že ak vyhrám, môžem v tomto svete dožiť na úrovni a bez starostí. Peniaze a prepych vám zakryjú oči, ale z mysle neodstránia tie hlodavce, ktoré vás trápili celý život, neodstránia ten pocit vo vnútri, ktorý vás robí tým čím ste a to malomocným obyvateľom tejto zatratenej kolónie. Avšak nerobím to ani pre to najlákavejšie, čo nám odsúdencom na peklo mohol niekto ponúknuť. Všetko som to prijal pre ten pocit ktorý ma zaplavil. V žilách sa opäť pohla krv. Všetko akoby vystúpilo z hmly a dostalo znovu tvar. Bola to možnosť znovu žiť a nikdy predtým som necítil také nutkanie vzoprieť sa smrti ako práve vtedy.
Pokúsiť sa zabiť seba nie je žiadna veda. Ale zabiť iného... Vziať mu možnosť odčiniť svoje chyby, radovať sa z úspechov či založiť si rodinu... To už je iná káva. Lenže v tejto hre ma takéto rozmýšľanie rýchlo opustilo. Účastníci sú dávno sľúbený diablovi a pochybujem, že sú všetci len samovrahovia. Budú medzi nimi vrahovia, násilníci, či dokonca niečo horšie. Kvôli takým svedomie nehryzie.
Nehryzie, ale občas zľahka pošteklí.
Prvé čo ma napadlo bol nový byt, malá pevnosť v ktorej by som cítil viac slobody ako v tom mojom. V našom meste sú štyri realitné kancelárie no len dve z nich mali v ponuke niečo viac ako garsónky, či byty v takzvaných králikárňach v akej som žil doteraz. Nie. Na toto boli ideálne nové domy, len s pár bytmi, kamerovými systémami a taktiež nejaký ten vrátnik sa nezdal byť na škodu.
Lenže tu sa ukázalo, že v tejto hre nie je myšlienka vždy len vaša. Ona mi to ukázala ako prvá a nikdy jej to nezabudnem. Rovnako ako nezabudnem svojej matke že ma učila držať dvere starším či ženám a tiež svojmu mužskému pudu, ktorý tlačil oči na zadok.
Vchádzala predo mnou ladným ženským krokom, keď jej z pod vykasanej blúzky vykukol kúsok obrazca. Som si istý, že som z neho videl tak nepatrnú časť, ktorá by na rozpoznanie asi nikomu nestačila. Lenže moja myseľ, snáď už vtedy trochu nasiaknutá paranojou vedela, že nič iné to nemôže byť. Ona podpisovala zmluvu, ja som si zatiaľ len vyberal medzi dvoma bytmi. Začul som jej meno a čo bolo dôležitejšie aj adresu jej nového bydliska...
Nazval som ju Gemini. Volať ju v mysli pravým menom uberalo v presvedčení ju zabiť. Akoby tým strácala na tej karme, ktorá obklopuje nás všetkých, ktorý sme prikývli. Dodávalo jej nádych ľudskosti.
Bol som presvedčený, že dnes sa preleje prvá krv. Že z trinástich čiarok, niekde tam, na tabuli v pekle, bude jedna preškrtnutá. Nevybrala si totiž dobre. K domu viedla len jedna ulička. Stačilo vyčkávať so skrytým nožom v ruke a hľa, dočkal som sa jej. Prešla okolo a skoro som sa za ňou vybral. V rovnakej blúzke a krátkych šatách znovu vábila moje oči. Jednu ruku mala prehodenú cez tmavo čiernu kabelku a v druhej si prehadzovala kľúče od nového obydlia.
Lenže vtedy sa to stalo. Niečo v mojej mysli sa pohlo. Ak bola doteraz len nasiaknutá paranojou teraz sa v nej priam kúpala. Zaplavili ju hordy myšlienok, no v tom prílive sa dalo až podozrivo dobre vyznať
Svoj znak nijak zvlášť neschovávala, akoby ten dojem len navodzovala. Celou cestou sem som si kontroloval chrbát. Každý kto za mnou kráčal bol teraz mojím potencionálnym vrahom. Čo ak to tak cíti aj ona ? Je nespochybniteľné že áno a čo viac, akoby s tým priam počítala. Akoby očakávala, že jej vrah sa ešte raz ubezpečí v správnosti svojho výberu, pohľadom nad jej zadok. Akoby ho zvádzala priamo k tomu, navodzujúc pocit nedbalosti. Lenže dá sa byť nedbalí až v takejto miere?
V ten večer som nevykročil jej smerom. Šiel som domov. Do môjho starého bytu a už som nechcel iný, vedel som, že každá zmena ktorú urobím, mohla napadnúť niekomu inému. Že možno niekomu z nich už napadlo, všetky svoje myšlienky použiť, aby odhalil myšlienky niekoho iného. Rovnako ako sa to stalo pred chvíľou mne. A možno v ešte väčšom merítku, kde nahliadne na omnoho viac krokov ako si dokážem vôbec predstaviť.
Všetko som mal naplánované. Útek som nevidel ako problém. Spleť budov od jej uličky akoby bola stvorená pre vrahov. Ťažšie bolo premyslieť nečakaný útok spredu.
Tak trochu mi bolo jasné, že tadiaľto prejde v rovnaký čas. Ak je všetko to v mojej hlave pravdivé, pravidelné návyky budú len jej ďalšou zbraňou.
Sledoval som ju dva dni, no teraz bolo niečo inak ako predtým. Pozoroval som ju z poza rohu budovy. Sukňu vymenila už včera za džíny a farbu blúzky obmieňala každý deň, no vždy sa držala rovnakého strihu. Za ňou kráčala postava, keď tu zrazu všetko nabralo rýchli spád. V rukách sa mu zaleskla čepeľ, zahnal sa ňou no posledný krát na chvíľu zaváhal. Vedel som čím to bolo. Naposledy si overil, či je jeho obeť skutočne tou pravou po ktorej ide.
Viac však nespravil. Tam, tesne pred zákrutou do uličky k jej domu, padol ako podťatý.
Potichu, bez náznaku utrpenia, kým Gemini bez obzretia kráčala ďalej...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár