136250. Toľkokrát som si odžil svoj život. Dokola s vedomím, že to nie je darom ani prekliatím. Je to len náhodná anomália. Je jedno ako ho prežijem. Či skončí ako život netvora, alebo svätca. Nič nezabráni tomu aby sa po smrti, opäť začal od znova. Génius vo všetkých disciplínach, vrah aj záchranca. Človek bez duše v cyklickej existencii z ktorej niet úniku.

Mnohokrát som sa zapieral o stenu v snahe zastaviť otáčanie sa Zeme. Je to len zúfalstvo v ktorom nech robíte čokoľvek je to zbytočným.
Možno som svet len ja. Niečo čo sa deje len mne a nikto iný tu nie je a nikdy nebol. A možno som svet už dávno stratil. Dávno mi ušiel a stratil sa v diaľke, ktorú dokáže človek prejsť za 136250 životov. Nechal ma za sebou ako odumreté mäso mimo fyzikálnych zákonov a ono sa nemôže rozložiť, vpiť sa do pôdy a stať sa súčasťou niečoho väčšieho ako je ono samo. Ale nakoniec, môžem byť aj posledným bodom tohto sveta. Bodkou, ktorá príbeh neuzavrie lež rozvetví v poslednej jeho chvíli na milióny ďalších svetov...
Neviem... Možností je toľko. Tých, ktoré vznikli v mojej hlave, alebo v hlavách iných. Jediným faktom však ostane, že ani jedna z týchto možností sa nikdy nepotvrdí ani nevyvráti. Nech hľadám ako chcem, nie je možné na to prísť. Dosiahnuť presvedčenie, ktoré by upokojilo moje vnútro. Vedomosti sa mi stali zbytočnými, lásky nenaplnenými a v spomienkach sa miesto machúľ, brodím v živých obrazoch, dokonale vykreslených ani nie tak mysľou ako vnemom. Očami, pokožkou... Akoby boli niekde v bezpečí uložené mimo priestoru a času a ja som do nich smel nazrieť kedy sa mi zachcelo.

Cítim sa tak sám. Ľudia už pre mňa ani nie sú živými bytosťami. Sú len premennou, ktorá ovplyvňuje bytie. Viem komu sa prihovoriť aby som sa stal bohom, viem komu uškodiť, aby som sa stal žobrákom, viem koho zviesť jedným slovom a koho ďalším prinútiť zomrieť. Viem kam sa postaviť aby svet zhorel a komu zamávať aby sa stal dokonalým. Všetci sú ako bábky. Bábky, ktoré sa snažia zaplniť životom tým, že ho vysávajú zo mňa. Občas mám pocit, že keď prejdem ulicou a zájdem za roh, všetok život tam prestane. Ľuďom sa vyprázdnia oči a ostanú ovisnutí na mnou nepozorovaných lanách. Desiatky predstavení, denne len pre mňa, ovládané mnou, živiace sa na mojich predstavách a túžbach no zároveň ma väzniace v tom nekončiacom kolobehu.

 Blog
Komentuj
 fotka
lenuska175  10. 11. 2013 21:36
ano, ano, zboznujem ta citat!
 fotka
karlotiskot  11. 11. 2013 00:45
@lenuska175 vďaka
Napíš svoj komentár