Bol tak stred týždňa, takže čím viac sa blížilo ráno, tým menej ľudí sedelo na pňoch okolo ohňa. Každý tu mal dôvod prečo neisť domov a radšej ostať tu, kým to ide. Ale zväčša sme len chceli dať rodičom príučku. Ukázať im, že aj my si vieme stáť za svojim. Aspoň pár chvíľ. Vlastne k nám neboli až tak zlý. Len nás často zanedbávali, radi kričali, podozrievali a nepriznávali si chyby. Radšej to všetko jebli na nás. Občas bola facka,bčas päsť, no nikdy to nebolo tak hrozné. Ale v tak obmedzenom svete, akým je ten mládeže, to bol značný kus objemu našich život.
Boli však aj horšie prípady.
Lena žila so svojím starkým. Po honbe za prachmi zhrabol jej dedičstvo, predal svoj dom a ešte sa nasťahoval do izby v dome svojho mŕtveho syna a nevesty. Ich dcéru nepotreboval vidieť celé dni a vo svojej najhlbšej prijebanosti prenajal zvyšok domu spolu s jej izbou nejakým robošom z Košíc. Tí po nociach chľastali a keď bola po ruke Lena, nezaobišlo sa to, bez oplzlých rečí, obchytkávania, či potom neskôr bez pokusov o znásilnenie. Dokonca jednému z nich bodla nôž do stehna. Jej starký ho vyplatil bolestným a s ňou už neprehovoril. Raz som bol po ňu, keď som zvonku začul jej krik. Zobral som pár šutrov a hádzal ich do okien. Bol som strašne opitý a tam som išiel rozhodnutý ju pobozkať. Vždy sme sa k sebe mali, no končilo to vždy ustráchanými dotykmi rúk. Miesto toho som utekal naprázdno do tmy a srali ma všetci tí dospeláci v okolitých domoch, ktorí to po nociach všetko počuli a nikdy jej nepomohli. Srali ma všetci tí, čo sa podobným veciam nikdy nepriblížia a spia si v teplých posteliach, prikrytí mamami, ktoré robia všetko preto, aby sa k nim tento svet nedostal. Preto som asi aj celý zvyšok noci behal po uliciach a húkal im nadávky pod oknami dúfajúc, že sa k nim ten svet dostane s mojím hlasom.
Po chvíli ostali na zemi len dva tiene. Dlho som s ňou nebol. Alebo skôr ona nebola dlho so mnou. Robila v nejakom bare v Bystrici, ale teraz ju vyhodili keď jej prišli na to, že z tadial skoro ani neodchádzala a prakticky tam na čierno bývala. Predstavil som si ju, ako tam každý deň spáva na tvrdej lavici, alebo malom gauči prikrytá dekou a predsa jej je stále lepšie ako doma.
Rozprávali sme sa do rána a ja som zas omladol o rok a pol a v snahe doviesť si ju domov, ako nájdené šteňa, som vyklepkával rodičom na dvere o pol šiestej ráno. Obaja sa už chystali do práce. Odprosil som a zaliezol so zvesenými ušami do kúpeľne. Keď odišli, Lena -odložená o poschodie nižšie- zaklopala na dvere.
Myslím, že čo sa dialo potom, bolo hlavne z vďačnosti. Že tam vo vani ktorú som jej napustil na mne ležalo dievča, ktoré len chcelo trochu tepla a ľudskú náruč a odrazu sa jej toho dostalo. Keď konečne zaspala, v mojom tričku, zabalená v perinách, odhrnul som jej vlasy a povedal ako to bolo s tými kameňmi a ako veľa som k nej vtedy cítil. Ako to cítim aj teraz, ale vidím, že ona niečo také, už k mužovi nezacíti.
Odvtedy sa akosi rád spovedám spiacim ženám. Človek má pocit, že je to jediná chvíľa, kedy si u nich nemôže nič posrať hlúpymi rečami.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mrjimmy
23. 10.októbra 2012 10:38
rodičom príručku?
Napíš svoj komentár