Človek sa najprv musí naučiť, čo cítiť keď sa niečo stane. Nahovárame si inštinkty, reflexy, podvedomé reakcie, akoby sme určovali hranice, ako hlboko je do seba dovolené nazrieť. Ale možno... Možno je to len o strachu z toho, čo za tou hranicou vyvstáva a tiahne sa nevedno kam. Do diaľok i nikam zároveň. Jediné čo prechádza skrz všetko čo kedy bolo a bude. Desivé len pre to, čo to pre náš sebaklam znamená. Čo to znamená pre všetko, čím sme sa dokázali naplniť. No pohár bytia, nech si v ňom predstavíme čo chceme v skutočnosti navždy ostane prázdny a nič než predstavy sa ho nikdy nedotknú.
Keď vznikali prvé syntetické deti, bolo ľudstvo na úpadku. Epocha ako každá iná. Mala skončiť bezradne utopená v prúde bytia, aby z nej vyvstalo niečo nové. To nové mali byť ony.
Rodičia mi rozprávali o bytí od mala. O prvých hviezdach a planétach. O zemi a ako sa hmotné rozhýbalo. Ako vznikla v mäse myseľ. Ako sa ukotvila, ani ďalší z organizmov. Nevidený no prítomný. Prejavujúc sa len skrz niekoho, ako parazit, ktorý si podmanil svoju obeť. Rozpohybováva telo a otvára ústa. Díva sa, počúva, vníma svet naokolo, rozprávajúc k svojmu nástroju v nejasnej symbióze.
Ona mala byť viac ako slová. Mala byť viac ako vnem. Mala byť prejav, ktorý tu nechá ľudská myseľ z čias, kedy jej okraje obmývala krv a svaly. Dokonalejší, schopný držať vedomie nažive tisícky rokov. Bez slabých kostí a zraniteľnej pokožky. Dokonca i po smrti si prázdna schránka uvedomovala samu seba. Jej myseľ je vpitá v každom jednom kúsku inak úbohej napodobeniny minulosti. V priesvitnej pokožke či tepnách tiahnucich sa od srdca...
Ľudia boli zúfalí. Ľudstvo bolo zúfalé. Odrazu sa rozbehlo šialenstvo. Nie plné výkrikov a rabovania. Ľudstvo pri vidine, že už prišiel jeho čas a má byť nahradené, uchopilo sa sveta a rozhodlo sa nepustiť. Propaganda vyzývajúca k plodeniu a oplodňovaniu. Akýmkoľvek spôsobom. Z peniaze a chamtivosť stratili zmysel pre všetkých rovnako. Ovládol ich strach z vidiny, ktorá sa črtala pred ich očami a zomkla ich k sebe ako odhodlanú falangu. Pre Bohov, pre ľudí, pre dobro toho a tamtoho. Akoby sa mozog ľudstva vzpriečil pravde. Bojoval proti nej a zvíťazil nad ňou len pre to, že vytrhol kus seba a zahodil ho ďaleko do prázdna. Byť to priestor ako každý iní zrkadliaci sa v očiach, bola by nádej, že ho raz znova nájde, ale prázdno bytia nevydáva poklady, ktoré v zaslepení odhadzujeme.
Oddialili svoj koniec a zo svojich nástupcov urobili nepohodlné bábky.
Bolo na tom niečo strojovité, akoby sa rozhýbali státisíce koliesok v nepeknom súlade, aby vytvorili niečo rytmicky jednotvárne, prázdne a nepresahujúce v znení účelom viac ako samotné znenie.
Spojili sa proti vlastnej budúcnosti a rozhodli sa ňou byť sami. Možno nie na trvalo, ale aspoň, kým sa bude dať...
Hľadel som na seba nad hladinou vody a môj obraz sa neodrážal na nej, ale pod ňou. Modré oči pomaly tmavli. Nie...
Ustupovali čiernemu priestoru. Zmierňovali svoju žiaru aby toľko neoslepovali zrak. Vnárali sa do tmy no nemizli. Čoraz výraznejšie z nich vyvstávali miliardy malých farebných svetielok.
A ja som myslel na sny, ktoré mi pod viečka vnára skrz dotyky. Na koniec mysle. Zastavenie bytia. Bez niečoho nového čo by z toho mohlo vzniknúť.
Viečka sa pomaly zväčšovali. Svetielka okolo nich tancovali strácajúc sa na konci cesty v tme, ktorá predčila všetky tmy v ľudských životoch.
Mal som pred sebou pustú planétu, zahalenú bielim snehom pod ktorým je len nekončiaca vrstva ľadu, neschopná zo seba vydať život.
Bola posledná.
Obkrúžila okrúhlu tmu a stratila sa v nej akoby ona mohla za to, že to bytie ďalej nedotiahlo...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
reku, snáď ťa to poteší