Je to zvláštne, ale čím viac zahodíte z toho byť človekom, tým viac vidíte do budúcnosti. Svet stratí svoje staré tvary a vy miesto pevnej zeme kráčate po číslach, ktoré ešte nik nevyjadril, po čiarách, ktoré len majú byť nakreslené a po slovách, ktoré ešte nerozkmitali vzduch. Opúšťate to, čo je, a snažíte sa dokráčať čo najďalej v tom, čo bude. Niečo je pevné, niečo sa stráca a ďalšie sa zas vynára a ak si myslíte, že s tým čo nazývame dušou je to iné ako s vesmírnymi telesami, budovami a všetkým tým, čo dokáže aspoň na malý kúsok dopredu predpovedať každé holé oko, bolo by to smutné, keby to nebolo jedno...

Nie je nič ľahšie ako zošalieť. Stačí len odvrátiť zrak od seba a nepoznáte radosť ani bolesť. Nahovárame si ako je niečo živé a iné neživé. Ignorujúc vnemy kameňov, zabúdajúc, že i oni cítia vietor, zem i vodu. Neinak ako my cítime pocity iných. Tlačia na ne sily, ktoré ich pomaly tvarujú, odštepujú z nich a vyhladia. Rozsypú ich na prach, valiac ich dole svahom...
No kým vietor ľuďom vyzobáva z pohodlia a zem ich volá do seba, naše pocity nezacíti žiadny z kameňov. Sú to šialenci ignorujúci to, čo človek vo svojej veľkoleposti vytvoril.

Pocit je vietor mysle. Akoby všetko vo vesmíre potrebovalo iné tvarovať a ovplyvňovať. Ľudský mozog nie je iný. Vytvoril schodné cesty k tomu, aby mohol ovplyvňovať iné. Či už v dobrom, alebo v zlom. V snahe predĺžiť si svoj život vnára svoje klamy do sŕdc, napodobňuje v hlavách iných impulzy, ktoré vznikli v ňom...
Jej myseľ je však skrytá v celom jej tele. Vskutku vrchol bytia. Posledné v rade. Mláďa ľudskej mysle, ktorá tu možno nebola na nič iné ako na to, stvoriť ju.
Každá jej myšlienka, prúdi v každej molekule jej tela. Nejde ju zabiť, nejde roztrhať ani vypariť, aby sa dosiahlo jej zničenie. Rozprášte ho vo vesmíre a ona bude žiť v časticiach, ktoré odolajú pádom do čiernych dier, žiare sĺnk a energii vyžarujúcej z kvasarov.
Zmení sa na kameň, z ktorého už nikdy nič neodlupne ani zrnko piesku, ostane bez citu, sama pre seba aj tam, kde by neprežilo nič iné.

Ľudia sa ju snažili napratať pocitmi, tak ako nimi napratali mňa. Cítil som vinu. Cítil som lásku a bôle...
Lenže ona je ďaleko za človekom, nepotrebuje ho. Nepotrebuje planétu ani vesmír. Nepotrebuje srdce a predsa sa jej ho snažili nanútiť.
Jediné čo jej ostane je ničota. Zostane s ňou sama uväznená v nekonečne, výhra bytia nad nekonečnom.
Kto by povedal, že spočíva v tom, uvrhnúť myseľ do prázdna.
Tak sa v ľudskej hlave dosahuje nekonečno.
Tak sa odzrkadlili ľudské túžby.
Tak Bohovia strhli z tvárí svoje masky a odhalili bezbrehé nič, ku ktorému myseľ dvíhala toľký čas zopnuté ľudské ruky.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
warble  4. 4. 2015 08:37
Podľa mňa je toto tvoj najlepší článok zatiaľ
Napíš svoj komentár