Aby sa predstavy ukázali byť nezbytočnými...
Všetko sa stalo tak rýchlo. Odrazu bola nepohodlnou inováciu. Všetci ako ona sa stali hrozbou. Nie skutočnou. Bola predstava, ktorá pohla inou a tá stvorila pár ďalśích a tak vznikol strach a ľudský čin na seba nenechal dlho čakať.
Tak zbytočný a pri tom naoko naplňujúci.
Bol to len jeden z mnohých okoloidúcich a v jeden okamih sa to všetko stalo. Zatiaľ čo siahal pod kabát, zahľadel sa mi do očí, aby neskôr prešiel pohľadom na tie jej. V tvári sa mu odrazu zračila radosť a pocit zadosťučinenia. Bolo to v tej chvíli tak nepochopiteľné, pretože vtedy už jej telo pomaly padalo na zem.
Čo na tom bolo radostné?
Čo na tom bolo naplňujúce...
Nič, zaplnili ho len predstavy, z ktorých by raz nezostalo aj tak nič. Rovnako ako z jeho tela a z jeho mysle, ktorá by to možno vo svojom poslednom okamihu oľutovala, vtedy, keď by mala všetku tú tmu priamo pred sebou, no ľútosť by sa rozplynula tiež, akoby nikdy nebola.
Akoby si ju nikdy nikto nezaslúžil.
Pomaly z nej tiekla tmavomodrá krv a jej oči opäť pookriali aby sa v nich roztopil všetok ten chlad a utopila ma v slanom mori, ktoré sa jej vylievalo spomedzi viečok, až jej oči ostali priesvitné, a ja som skrz ne videl do prázdnej schránky bytia, ktoré mi mizlo pod rukami. Rozplývalo sa v dlaniach, až ostali na zemi ležať iba šaty.
Bolo to ako nahliadnuť niekam, kde ešte nikto nikdy nebol. Celá moja myseľ sa obracala na rýchlo odchádzajúceho muža.
Hnev ma vtedy vyprázdňoval, tak ako dovtedy nič. Nebolo v tom jediného pocitu.
Sám som bol ničím a to nič malo nekonečno priestoru, aby ho zaplnil nespočet vecí, no ono sa zaplnilo len jednou.
A všetko bolo odrazu také mäkké, priehľadné. Celý svet sa mi pred očami rozdrobil. Videl som pomedzi všetky jeho časti, prenikal nimi, a ledva ich telom vnímal.
Keď som narazil na mäso, nekládlo žiadny odpor. Lebka praskla v jedinom stisku.
No moje päste neprestávali ani potom. Tĺkli do kopy mäsa a kostí, kým z nich nebola mláka vpíjajúca sa do prasklín v betóne, až na červeno sfarbenej zemi ostalo len pár hrudiek človečiny...
Moje vnútro volalo jeho krv, volalo ju z trhlín v ceste, z prázdnych kusov mäsa, z povrchu kostí i orgánov.
Odrazu bola naokolo červená hmla, v ktorej sa črtali tvary rúk a celá zem, so všetkým, čo na nej ležalo, zbelela ako prikrytá snehom.
A v tom červenom opare sa zjavila jej tvár, akoby vytesaná do kusa ľadu, a ja som bol opäť v sne s ňou, na poslednom kuse Zeme v tme, akej sa nevyrovná ani bezsenná noc.
Stáli sme tam len mi dvaja, na snehobielom ostrovčeku z betónu, ktorý sa nám pomaly rozpadal pod nohami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár