Všetko to bol len obal. Nádoby z ktorých každú zahltí hmota a oni sa zázračne rozhýbu.
Bolo ešte plno chvíľ, kedy sa mi taká znovu zjavila. Nie však v tomto bytí, ale ďaleko za ním, tam kde nebolo treba nosiť na mysli oblek, či už bol z mäsa, alebo syntetických látok.
Vyzerala tak na pätnásť a jej kedysi holú hlavu, zdobili husté plavé vlasy. Vyblednutá tvár, nevydala jediné gesto a tá trocha života na nej, spočívala jedine v očiach, ktoré jej svietili zelenomodrou farbou, nepatrne nestálou ako hladina vody, keď ju neprestaj narušuje topiaci sa chrobák.
Väčšinu detstva som strávil vo vedeckých zariadeniach. Syn úžasných vedcov. Určite génius po nich. Nikde som nechápal úžas s ktorým o nich hovorili iní. Mne ako úžasní nikdy neprišli. Nemal som domov, ani okolie vo svojom veku. Len učenie a prechádzky po areáloch a zariadeniach.
A odrazu to bolo všetko inak. Mal som domov a čo viac, mal som sestru.
Len pre ňu sa naši rozhodli skúsiť hrať na dokonalú rodinu. Asi si niekto povedal, že bude náučné skúsiť toto stvorenie vychovávať podľa jeho stvoriteľa. Nenechať ho bezcitným tvorom, ale dať mu rodinu a zázemie, všetko to, čo samy považujeme za dôleźité. Dostala to sama od seba aj keď o neiné som celé roky žobronil ja. Svojimi ľudskými očami, ľudskými perami a ľudským srdcom.
A predsa... Koľko môže vzísť z pozornosti ku ktorej vás nútia okolnosti. K pútam vytváraným z testovacích účelov?
Celé dni bola zatvorená vo svojej izbe. Škola ešte nezačala a pár vychádzok s rodičmi, ktoré boli plné vysvetľovania , sa len sťažka dali nazvať pravidelnými. Doma dlho nevydržali a tak už po dvoch týždňoch boli obaja viac v práci ako doma.
Nevyčítal som im to však. Domov som si vážil a všetko čo bolo odrazu zanedbávané som si naložil na vlastné plecia, aby náhodou niekto z nich nepostrehol, že by niečo prestalo v našej “rodine“ fungovať. Lenže navarené jedlo a uprataný byt boli len časťou toho o čo sa treba postarať.
Ani neviem čo moje kroky zaviedlo do jej izby. Keď som otvoril dvere sedela tam nahá s knihou v ruke. Vlnky v očiach poskakovali o čosi živšie prechádzajúc po riadkoch na papieri. Zastali a zaleskla sa v nich bodka. Otočila ich proti mne a ja som s úžasom pozoroval ako modrozelená voda v nich pomaly mrzne, pretkávajú ju ostré ihly až kým nadobro neumrie v tom chladnom podrućí.
Neuvedomovala si svoju nahotu. Nemal ju kto naučiť studu. A tak len sedela snažiac sa vyznať v mojich rozpakoch, ako slepec v maľbe.
Moje oči blúdili po jej krivkách, kmitajúc raz do stropu a raz do podlahy, až kým vracajúc sa od nôh postele nenarazili zas na jej tvár.
A ja som videl, čo je to byť sám. Nie bez rodiny. Nie bez priateľov. Byť sám bez seba samého. Odlúčení od zdania kým vlastne som.
Bola aj nebola.
Mala byť.
Kým sa ňu nalepí dostatok z tohto byť človekom.
Dovtedy bude len samota. Taká aká je nevidiac nutnosť v zvyklosti zvanej emócia.
Padal som skrz ten mráz a nechával v ňom kusy mysle. Vracal som sa do útleho detstva a všetko ľudské čo sa na mňa nalepilo, odstávalo sa jedno po druhom.
Chuť milovať, či byť milovaný. Potreba domova a priateľstiev. Pocit studu a viny.
Dostal som chuť dotknúť sa jej pleti. Moja ruka sa zdvihla k jej lícu a s očakávaním doľahla naň.
Bola vrelá a jej teplo v poslednej chvíli zabránilo ľadu, pohltiť aj moje oči. Roztavilo črtajúcu sa sklenosť pohľadu a navrátila ma k sebe samému.
Už som zabudol čo som chcel a nikdy som si na to nespomenul. Možno to dôvod ani nemalo. Možno som tam išiel spraviť to, čo som tam nakoniec spravil. Jeden pohľad a jeden dotyk. Možno som nechcel nič viac.
Obaja sme boli malé deti. Sotva päť ročné. Tancovala rušnou ulicou, pomedzi ľudí, schránky a psy. Z obrubníka na cestu a z cesty na obruvník. Občas rozpažila, aby si nechala telo poriadne obmyť vetrom prichádzajúcim od mora pred nami. Vyšli sme z pomedzi budov a kráčali po móle týčiacom sa z ulice, akoby bolo prechodom do iného sveta. Sveta vody a čajok, vyčkávajúc diaľky a pri tom v nich samo očakávané.
Dotancovala až na jeho okraj. Otočila sa na mňa nabádala ma k pohľadu.
Mraky boli ďaleko, ale za to siahali do obrovských výšok. Lenivo sa valili k zapadajúcemu slnku, keď sa zrazu niečo stalo.
Odrazu ich čosi rozohnalo. V jedinej sekunde, akoby ich od prúdiac z ich vlastného stredu vymazala nejaká sila, ktorá sa rozhodla spojiť nebo so zemou. Do modrého neba zakvílil zvuk trhajúceho sa kovu. More náhle zozelenelo a vrhlo sa na pobrežie. Nie ako súvislá vlna, ale ako stovky rúk túžiace roztrhať tento svet na márne kusy.
Uvedomil som si, že tu zomrieme. Pozrel som na ňu. Na jej veľavravné oči, v ktorých sa zeleňou lesky neiné vlny od morských.
V tej chvíli ma opustili sila v nohách. Jej roztúžená tvár totiž neopätovala môj pohľad. Hľadela za mňa a keď som si v ovzduší uvedomil prítomnosť výkrikov bolo už neskoro zadržať odvrátenie očí za svoj chrbát. Kľačiaci ľudia v agónii objímali vlastné telá. Nie zo strachu pred tými vlnami, ale v patetickej snahe udržať si v tele krv, ktorá z nich odrazu prúdila každým pórom. Pokožkou, ústami i očami. Zdvíhala sa z nich a nechávala pod sebou len mŕtve telá. Náhle sa rozprskla a v malých kvapkách sa zostala vznášať vo vzduchu.
Vtedy hluk utichol. Bolo počuť len vŕzganie dreva pod jej nohami. Kráčala ku mne a ja som sa bál pozrieť opäť na ňu.
Položila mi ruku na líce...
Keď som sa prebral, stále ju tam mala. Ležiac oproti mne s pomaly zamŕzajúcimi očami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár