„Ak strach zabíja cit...“ Spomenul si na rozpravu pri jednom z prvých sedení s doktorom. Na predstavu o jeho vzniku. Na prázdnotu v prvých ľuďoch a jedného z nich, ktorý sa ju pre ľútosť k tomuto údelu rozhodol naplniť... Kedysi bol spisovateľom, no myšlienky na koniec ho pripravili o schopnosť tvoriť príbehy. No čím viac hľadel na papier, formovali sa v ňom myšlienky s nutkaním ich zapísať. Dlho myslel len na svoje “nič“ a z niečoho takého, len ťažko niečo vznikne . Teraz sa však spolu s ním v jeho myšlienkach vyskytovalo s ľuďmi, ktorých okrem neho pohltí. Ktorých hltí už teraz, akoby vír s temným stredom v jeho hrudi, nasávajúci do seba všetko naokolo...
„Čo je to umenie? Vždy som ho mal za malú prestávku, medzi vysloveným a počutým. Akoby niektoré veci, chceli byť viac ako len pár slov. Premietnuť sa z jednej mysli a uchovať v inej. Ako súhra vytvárajúca zmysli, ktorých existenciu si človek ani sám neuvedomuje. Niečo čo sa dá často vyjadriť jednou vetou, no chce to obsiahnuť viac. Dosiahnuť pochopenie, ktoré sa nedá popísať obyčajným vysvetlením podstaty tej, či onej myšlienky. A ak vieme niečím načrieť do iných dimenzií, je to práve umením.
Myslím, že sa pletiem. Nič nie je zrnko. Nič je papier a ak existuje Boh, my sme jeho slová. Osoby a zážitky rozkotúľané v príbehu, uchádzajúce si svojím životom, myšlienky v hlave rozprávača, bažiace po svojom vlastnom osude, vyplývajúce zo súhry náhod, no napriek tomu snažiace sa nájsť niečo, čo bude len ich. Sme kus niekoho a zároveň sme samy sebou. Sme Myšlienky náhodne pozbierané životom, pripravený o prvé dojmy, no aj tak si vo vnútri vážime jedinečnosť, ktorou súhra týchto myšlienok oplýva a tá nám dáva možnosť, nazrieť na všetko po svojom. Sme úsek existencie, ktorý sa vymanil kontrole ako postavy z príbehov, ktoré autorovi akoby vykĺznu z pomedzi myšlienok a kus svojho príbehu si nakoniec napíšu samé. Pri tom im dá len pár vlastností a oni z nich stvoria vlastný osud. Možno práve kvôli koncu. Veď uznajte. Vážili by sme si cit keby niet prázdnoty? Keby nie je taký krehký ako my, ktorý sme ho vo svojej prázdnote stvorili, aby sme ju naplnili? City-To sú naše príbehy a my sme ich Bohovia. Napriek tomu si žijú svojím životom, živia sa svojím jedlom a majú svoju flóru a faunu. Neurčíme im osud, dokonca o ich životný smer často prosíme. Nejde ignorovať nenávisť, potlačiť lásku. Nikdy nezmiznú, aj keď sa menia a čo to na seba nabaľujú od iných, tak ako ľudské mysle a tak často nazerajú na svoj svet s pocitom prvého dojmu, napriek tomu, že je vlastne jednotlivými jeho súčasťami už dávno poznaní .
Bojím sa ale, že to všetko napriek tomu nedáva svetu zmysel. Nezachráni nás to od vymiznutia takého ako ho poznáme. A ani neuvidíme papier s príbehom, v ktorom sme zohrávali tak významnú časť, až nám bolo dovolené priblížiť sa samotnému Bohu, pre ktorého je náš spôsob existencie tak odlišný ako je pre nás spôsob existencie citov. Ale aj on raz odíde. Vpije sa ako tuš do iného papiera a ten zas do ďalšieho. Napriek tomu, to nikdy nezmizne, aj keď budeme len v jednom z najposednejších odrazov dvoch zrkadiel namierených proti sebe...“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár