„... Bojím sa citov a pri tom... Pri tom som ich bral celý život ako niečo prirodzené. No ak je v tomto svete niečo, čo nedáva zmysel, sú to práve oni. Niekedy mi príde akoby vzišli zo strachu a preto je strach prvotným citom a dokáže prekryť všetky ostatné. Neverím, že je niečo iné ako tento svet, nech sa aj odohráva v miliardách dimenzií aj tie raz pominú, ale čosi vo vnútri každej živej bytosti sa snaží v ňom zotrvať čo najdlhšie. Do priestoru vystrelia laná a zachytia sa oň. Tie laná to sú city a najčastejšie vychádzajú z ľudskej mysle, z tej jej časti ktorú nevidíme kým nechceme. Len pre strach. Často, keď sú už oň poriadne zaháknuté, ako o kus pomaľovanej plachty, vôľou udržať sa v ňom ju deformujú, krčia, a občas natrhnú. To je to najhoršie, pretože vtedy sa snaha prežiť obracia proti človeku. Ten zazrie malé trhliny a vtedy začne zaberať naplno, len aby odhalil, čo obsahuje svet za ňou. Málokto však čaká to, čo za ňou skutočne je. Ale... Skoro vždy je nejaké ´ale´... Aj keď tá moja plachta je už na cucky, stále je tu jedno lano, ktoré neviem kde končí, ani kde začína. Nedrží sa plachty a nevychádza z mysle A ak ste doteraz chápali moje metafory, musí vám byť jasné, že bez toho lana by už v tejto chvíli nebolo ani mňa. Jeho tajomnosť ma však veľakrát viac ničí ako teší a ja mám chuť ho niekedy nasilu odrezať.
Avšak práve kvôli nemu ma zas niekedy napadá, že city boli stvorené pre druhého. Predstavujem si prvých ľudí, ktorý boli schopný sa naozaj zamyslieť. Ako sedia pod hviezdami v kruhu a rozmýšľajú nad nezmyselnosťou bytia. No jeden sa na chvíľu preberie zo zamyslenia a uvidí ako ich to uvedomenie všetkých vyprázdnilo. Vtedy ho napadne narušiť bezútešnosť uvedomovania si a rozhodne sa prázdny priestor zaplniť predstavami. Začne im rozprávať o svete, ktorý si nevedia predstaviť lebo je mimo náš čas, priestor i chápanie. Vymania sa zo zamyslenia a po chvíli počúvania mu uveria. Bez nejakých väčších námietok, pretože im o tom rozpráva s úsmevom, ktorý v tej chvíli považujú za niečo nadpozemskejšie, ako všetky zázraky toho sveta. Takže je dosť možné, že cit vzišiel z túžby urobiť iného šťastným a tak je prvotným citom láska...“ Doktor už nejaký čas nebol doktorom. Bol skôr poslucháčom. Mladým študentom na prednáške svojho obľúbeného autora. Výsledky testov mal v stolíku, ale zaklamal, že ešte nedorazili. Nie je tam žiadny nádor, poškodenie ani nič podobné. Mozog bol v poriadku a čím viac ho počúval, tým viac sa mu zdalo, že i myseľ je zdravá. Dokonca zdravšia ako jeho vlastná.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
aero
17. 5.mája 2013 12:08
ja mám z toho taký pocit že veľmi veľa slov a myšlienok nahusto natlačíš do krátkeho článku, ako by ti ani slová ani písmenká nestačili ..
2
@aero Veľa som toho tentokrát z tých myšlienok vypustil, pretože bolo akési ťažšie udržať to po kope a nezachádzať myšlienkami príliš do strán. Možno som to mával písať v trochu pre myseľ prívetivejších hodinách
Napíš svoj komentár