Nebolo jednoduché o tom všetkom rozprávať. Myseľ, je niekedy náchylnejšia k chorobe ako telo. Tak ako sa vírus dostáva do krvi, svalov a orgánov, aj myšlienky dokážu preniknúť do človeka. Ničiť to “zdravé“ cez jeho najmenšie súčasti a nahrádzať to “chorým“. Rovnako nepovšimnuto, necháva odumierať a parazituje na tom čo jej je prospešné k existencii. Preto je ťažké predávať myšlienky, ak človek vie, že raz toho druhého môžu obrať o celý pohľad na svet. S doktorom to bolo iné. Zaprel v sebe cit a vzbudil sebectvo. Ale čo ona?

„...Občas mi príde, že sám som tvorcom tohto sveta. Že veci privediem k životu tým, ako ich túžim zazrieť, alebo sa ich bojím.“ Doktor mával vo svojom dlhom živote rovnaké pocity, nepovedal mu to však. Dosť, že jeho slová už tak narušili suverenitu na jeho domácom prostredí. že často po práci rozmýšľa ani nie tak o pacientovej diagnóze, ako súvislostiach v ich myšlienkach a pohľadoch na svet. „Príde mi to, ako túžba po tom, riadiť si svoj vlastný osud.“ Už dlhšie videl v jeho správaní odpor hoci voči náznakom tradičného chápania Boha a preto vedel čo mu odpovie. „Nepotrebujem osud. Osud nie je a nik voň neverí.“ „Nik?“ „Ak by človek skutočne veril v osud, prešiel by životom vďaka hodom mincou a každé rozhodnutie by bolo správne. Nepoznám človeka a neverím, že vy poznáte, ktorý by si dokázal o svoje najdrahšie majetky či ľudí, hádzať mincou.“ Doktorove oči sa pomihali, akoby lovil v pamäti, to však nemusel. Odpoveď mu bola jasná aj bez toho. „Ľudia si to neuvedomujú, ale žijú celý čas so strachom, že osud ovplyvňujú len oni. A nie len svoj, ale pred tým ako by zatvárali oči najviac. Ja strach nemám. Nie o seba. Ale strachu o ňu, že ju moje myšlienky zmenia ma nezbaví žiadne uvedomenie. Myslel som si, že to ľudské vo mne, už ide len na zotrvačník, pretože všetko ostatné okrem citov k nej a ich prejavom ma opúšťalo a aj ma opustilo. Vlastne svoj život už viac predstieram ako žijem...“

Dnes večer jej to povie. O všetkých tých pocitoch a myšlienkach. Možno to jej vieru nenaruší a ona zostane takou ako pred tým. Vypočuje si od nej pár láskavých slov o tom ako nemá pravdu a on sa potom zas bude tváriť, akoby mu tie slová pomohli. A ak ju nakazí...Možno to tak bude najlepšie, keď zničí ideály človeka na ktorom mu ešte záleží. Možno je to to posledné čo ho delí od úplného pochopenia. Všetky myšlienky budú odrazu pevné ako kameň a on ho bude môcť zahodiť spolu s celým tým zbytočným bytím. Nebude sa však náhliť posledný krát si vychutnáva pohľad na ňu. Ako ladnými pohybmi prace špinavé riady a potom sa k nemu blíži aby ho objala a sadla si mu na kolená. Po dlhej dobe zacítil vo svojom úsmeve úprimnosť, ktorej sa za posledné mesiace, nevedel vynahľadať.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár