Všetkých to mrzelo
Všetkých, okrem mňa.
Akoby som bol jediný, čo nemal čo stratiť. Jediný, ktorý sa nemal k čomu modliť, nemal o čo prosiť a jediné po čom túžil bolo ustáť ďalší otras, nestratiť z dohľadu všetku tú nádhernosť konca, keď sa zem a vesmír spájali v jedno a svetlé, modré nebo, ktoré sa pomedzi dym črtalo na oblohe, prechádzalo v tmavomodré nekonečno, plné žiarivých svetiel.
Vtedy vietor odvial nad popraskanou cestou prúd dymu, akoby kulisár odhalil oponu a za ňou bolo niečo krajšie ako všetko krásno hviezd. Dievča tak bledé, že sa na ňom neusadil ani kúsok tieňu a jej pokožka odmietala všetku špinu naokolo. Nie pohŕdavo, alebo ustráchane. Bola vysoko nad ňou, ako slnko nad korunami stromov, nedotknuteľné ani len vtákmi odlietajúcimi z ich konárov hoci to všetko zaplavuje svojím jasom. Naoko pri nich, no podstatou ďalej, než všetky svety z vymyslených príbehov.
Zatiaľ čo sa mi nohy lámali v nekončiacich otrasoch, tie jej s nimi boli v súznení, akoby bola sama skazou a menom Skaza by ju krstila každý človek, ktorý by ju zbadal. Nikto o ňu však nezavadil pohľadom. O nahé hladké telo nevzbudzujúce ani kúsok z túžby aké nahé telá vedia vzbudiť. Každý visel očami len nad sebou samým, dávno v mysliach mŕtvy, čakajúc na porážku, dúfajúc, že bude rýchla a bezbolestná.
Prechádzala čerstvými sutinami a jej ruky ladne obtancovávali telo, končekmi prstov vždy nasledujúc padajúce teleso. Ale skôr to bolo naopak. To ony nasledovali končeky prstov. Dirigovala všetok ten rozpad a deštrukciu ako nádherný koncert. Koncert celému bytiu, po ktorom pred ňou všetko čo ostane skloní s úctou hlavu a nesmelo zatlieska nevediac čo si o tomto druhu krásy myslieť, avšak neodvažujúc sa poprieť ani brvou, že krásou jej koncert naozaj oplýval.
Vietor jej obmyl celé telo a nadvihol všetky vlasy doteraz schované za chrbtom do vzduchu. Vytryskli ako rozliaty tuš na papieri. Živé, užívajúce si vetry prúdiace v rozpadávajúcom sa svete a pohľad na ne preniesol z ich ladnosti do môjho vnútra.
Na tú malú chvíľu moje nohy opustila neistota a nebolo ničoho čo by ich čo i len skrivilo. Telo skrz ne cítilo všetko to končenie, od rozpadajúcich sa budov, po roztrhané telá a nárazy či otrasy. Boli odrazu súčasťou tepu, prechádzali žilami akoby do nich pumpovalo krv tisícky srdcí, nie len ľudských, ale aj srdcí vecí zdanlivo neživých, od obrovských hôr až po kusy driev ležiacich v zátiší lesov.
Aké je to mať prirodzenosť v ničení. Nie v tých trápnych ľudských pretvárkach, kde človek ničí, no dôvody na to si musí zakaždým nahovárať, musí ich v sebe vypestovať, alebo ich v ňom vypestuje niekto iní. Musia siahať do jeho vnútra, miesto aby to z neho kvitlo v tak znepokojujúcej harmónii ako z nej.
Medzi tisíckami srdcí zaznel pulz nevysloveným slovom a jej viečka odkryli vínovočervené oči. Jej tvárou však neprešlo najmenšie gesto a tak na mňa hľadela ako kedysi jasná nočná obloha, na ktorú som si vo svojom v živote pár krát našiel čas.
Načiahla ruku a vnorila ich do ťažkých vlasov plných špiny. V lesklej červeni sa odrážala moja silueta a za ňou žiaril obrovský ohnivý meteor, ako keby zoslaný priamo len na mňa. Silueta sa pomaly rozpadala na kúsky v zazdaní sa budúcnosti. Pretínalo ju svetlo a trhalo na márne kúsky, ktoré už nikdy nič nezozbiera, aj keby všetky zostali naveky ohraničené v jej očiach. A ja som v nich naozaj chcel ostať, sledovať z tadiaľ konce svetov a tisíce tepov by pumpovalo v rozpadnutých žilách.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sugy1
29. 8.augusta 2015 20:54
Seriózne už na celom Birdzi čítam len teba
Napíš svoj komentár