Ja a vy v mojej hlave

Nebolo to tak ťažké… Uvedomiť si, že všetko naokolo sú len maľby. Nechápte ma zle, neberiem vám autonómiu ani slobodnú vôľu. Ba naopak, úchvatnosť týchto malieb tkvie v tom, že si môžete robiť čo sa vám zachce a ja už to nezmením. Môžem len tvoriť v prázdnych priestoroch, ale tých už je pramálo, nie ako kedysi, keď som si mohol v snoch vymýšľať celý detský svet. Všetko sa to deje v snoch, lebo i moje telo je vlastne len výmysel.
Pochopil som to, keď som ich konečne zachytil. Mal som na to malú škatuľku, stále ju mám, ale občas mi ju schovajú. Kedysi v nej boli broky, ale ja som sa rozhodol, že si do nej zachytím sen. Pravdupovediac som do tohto môjho plánu nevkladal veľa nádeje, ale keď bola ráno škatuľka zaklapnutú, bolo mi jasné, že to vyšlo. Pri nakuknutí v nej bolo vidieť ľudí, budovy a situácie /plynúce viac ako film, než ako táto domnelá realita/ a akoby to všetko nebolo dostatočne zvláštne, mnoho z vecí v škatuľke ma cez deň postretlo.
Nechal som to všetko v nej. Na pamiatku. Stále to v nej je...

Lenže malo to háčik. Ak niečo stvorím, nemôžem to nechať vo vzduchoprázdne. Vytvoriť vôľu a narábať si s ňou po svojom. Posielať ju preč pri každom odvrátení očí, alebo vymazať, keď sa mi znepáči. Človek si žije svojím životom s vlastnými predstavami, ktoré si nevedomky vytvára vo vlastných snoch. A nielen on. Všetko vo svete vie totiž snívať a tvoriť. Ale tie sny sú už iné ako moje. Veď uvážte, kto z vás si kedy sen zachytil do škatuľky?

Pochopiteľne sa cítievam sám a aj keď som ženu vymyslel len kvôli vymyslenému otcovi, prišlo mi, že z nejakého dôvodu, som si na nich dal záležať viac ako na mužoch. Začalo to, keď celý svet spolu so mnou dospel. Predstavy sa množili, až zahltili skoro všetok priestor, dokonca ma obmedzovali a ja už som na vlastnom plátne nemohol kresliť niečo, čo okrem mňa nik nevidel, alebo stvoriť nejakú ďalekú krajinu, kde sú ľudia úplne iný ako tu. Ale asi som pár vecí poistil aspoň iným, lebo občas vidím deti ukazovať na veci, ktoré sú mi skryté.

Začal som stále viac precitať v snoch a vidieť všetok ten priestor. Vidieť kam sa ešte zmestí nejaký výtvor. Tak som začal tvoriť vedome. Pochopil som, že všetky veľké veci už niekto vymyslel a tak som sa začal sústrediť na tvorenie ľudí a príbehov. Bývali v opomenutých miestach alebo časoch. Niektoré sa neskôr stali slávnymi, zatiaľ čo na iné si nespomeniem ani ja sám. No možno mnoho z nich stále plynie, nie však už v mojom koryte.

Uvedomil som si však aj jednu vec. Prečo som s tým vôbec začal. Bol som sám a mal som tak ostať na veky. Preto detstvo, čas, hry aj prehry...
Páčilo sa mi čo ľudia spravili s mnou vytvoreneou materinskou láskou. Použili tento cit so sebe vlastnou obratnosťou. Ak ho nemohli dať či dostať od blízkeho, skúšali to u cudzích. Tiež som sa nechal nalákať. Dokonca som pre ženy tvoril galaxie. Lenže čo z výtvoru, ktorému nikto neuverí. Ešte k tomu láska núti ľudí ku spovediam a tak si tá posledná povedala, že patrím medzi štyri biele steny.
Pripomínajú mi voľné priestory v mojich snoch a tiež ich môžem myšlienkou pretvoriť na čokoľvek.

Ale radšej by som to chcel všetko vypnúť. Zhasnúť vedomie a začať znovu od začiatku. Nejde to. Tento svet ma uväznil vo vlastnej mysli.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu