Nie, nebolo to len ako keby mal pred sebou kus papiera. Bolo to, akoby mu pod ruky zišiel kus nočnej oblohy a on ju mohol ohmatať, ovoňať a obohatiť ju vlastným dychom.
Všetky tie jazvy ktoré som neznášala...
Tisícky malých bodiek na chrbte boli pre neho niečím nevídane krásnym a tak mi po nociach sedel nad tmavou pokožkou plnou bielych bodiek, ktoré po jednom skúmal ako hviezdy okolo ktorých sa krútilo z bytia.
Je krásne si klamať.
Klamať si o vzdialených svetoch, zrkadliacich sa na vlastnom chrbte, keď hviezdy okolo ktorých sa točia, cítite pod teplým dotykom prsta. O tvoroch, ktorí tam žijú, predstierajú dejiny, prítomnosť a chcú byť niečím viac ako klamstvom. Nie pre seba, aj keď ony to, z čoho ich túžba po skutočnosti vyviera, nikdy nespoznajú. Neuvidia chrbát, neuvidia postavu, a už vôbec nie myseľ v ktorej všetko z nich tkvie. Neuvidia z nej nič. Z mysle, ktorá po nich túži len preto, aby unikla z chrbta iného klamára...
Teplo je tak príjemné. Ale len keď k vám plynie, čo znamená, že z iného uniká. Nikto sa ešte netešil z toho,. že ochladol, hoci tým zohrial niekoho telo, možno i niekoho bytie a možno i celý vesmír, aj keď iba o kúsok.
Jeho teplo vyšlo z popod dverí tak trochu uponáhľane. Nechcelo ma stretnúť a ja som vedela, že je to pre tie hlúpe predstavy o tom, čo by som si myslela o jeho úmysle nevenovať svoje bytie iba mne. Na chvíľu zastalo neďaleko odo mňa ako mačka, ktorá sa na vás zahľadí a vy viete, že ona už si svoju cestu vytýčila a hoc by ste chceli nenechá sa pohladiť, ale naopak, s vaším prvým pohybom odkráča bez záujmu ďalej.
Visel tam pred čiernou stenou plnou bielych bodiek a mňa preťal užas nad všetkou tou zbytočnosťou jeho konania. Nie len tým, že si prekreslil môj chrbát na stenu len aby sa pred ním potom zabil, ale nad všetkým. Nad tým čo spravil z malých jaziev, nad tým ako žil pred tým a nad tým z akého popudu vôbec vzniklo jeho bytie, aby v konečnom dôsledku nedokázalo nič len klamať a potom zomrieť.
Sadla som si vedľa visiaceho tela a nebolo o čo sa oprieť.
Jeho nohy uhýbali úmyslom mojej unavenej hlavy a nechceli ju poťažkať v pevnom opretí. Uhýbali so zvukom vŕzgajúceho lana napnutého od krku až vysoko k nočnej oblohe.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
piotra
29. 7.júla 2015 20:12
prajem si, aby raz všetci prežili nie naveky, ale aby prežili posledné interpunkčné znamienko textu.
Napíš svoj komentár