Pohľadom vnoreným do chodníčkov z lístia som si konečne uvedomil, že je jeseň. Lampy zas svietia od šiestej večera aby vykompenzovali, že slnko v tomto období akurát preletí ponad zem znechuteným zrakom. Ovšem ak vôbec vyjde z mrákav, ktoré radi halia v jeseni nebo.
Jeseň.
Vychádzať z cyklickosti existencie a z teórie, že všetko sa v podstate odzrkadľuje v niečom menšom alebo väčšom od seba, tak každú jeseň vidíme odraz konca vesmíru, bytia, smrť, posledné teplo pred zimou.
Posledný zvuk kým nastane ticho ...
Prechádzame sa ním, nedotknutý jeho desivosťou vo väčších rozmeroch, pretože takto je to len obraz. Plátno, ktoré nám len sťažka ublíži. Ide ho iba obdivovať.
Má všetko, hoc nepredstaviteľne desivé vo vesmíre odraz, ktorý nejde iné len obdivovať?
V konečnom dôsledku sme len mysle, neschopné rozlíšiť krásu stromu ako celku. Nadchýnajú nás jeho kvety, no bridí sa nám koreň v mokrej zemi.
Flanelové pyžamo a bosé nohy.
Po chrbte mi prešli zimomriavky, ale nebolo to z jej sporého odevu v chladnom večeri.
Ľahký vietor po zemi pošuchtal zopár listov a jej pyžamo tiež nenechal na pokoji. Vytvoril na ňom jemné vlnky ktoré pri prúdení kmitali okrajmi v ktorých vyúsťovali do vlnobitia. Pár zapnutých gombíkov nezabránilo tomu aby látka neodhalila z jej pŕs, bruška a ramien.
A na ramenách boli vlasy. Tmavé a rovné, neupravené a pri tom uhladené.
Nehýbali sa.
Ignorovali stále silnejší vietor dvíhajúci sa z boku. Neprehodil jej ich cez tvár. Nepokúšal ich roztopašou chaosu a nezbednosti. Boli inde.
Ona celá bola inde hoc mohla mať ľudský odev. Hoc moje oko ju videlo a moje telo cítilo. Bola inde.
Vo svete kde nefúka vietor.
Reagovali len na jej pohyby.
Stočila tvár smerom z kadiaľ prúdil štipľavý chlad. Akoby čítala moje myšlienky, pochybnosti o vetre, ktorý sa jej nevie dotknúť.
Lístie na chodníku medzi nami sa rozvírene zdvihlo zo zeme. Rovnako ako sa zdvihli jej vlasy.
Zazrel som ich iba padať opäť na plecia. Naraz stála predo mnou a oči stále vnímali miznúci tieň na mieste, kde bola pred tým.,
Pocítil som prudký tlak v bruchu.
Úder.
Ani nie tak rukou ako priestorom.
Niečím voči čomu človek len ťažko skúsi klásť odpor.
Nohy na chvíľu znehybneli v kŕči a podlomili sa pod nemohúcim telom.
Pod neveriacou mysľou.
Oči sa ocitli oproti bruchu. Hladkému a krásnému a než ho zahalil kus látky opäť to prišlo. Priamo do hrude. Zdalo sa to tisíckrát silnejšie ako pred tým. Tlak niečoho, čomu sú veličiny, ktoré nás tak pracne učia v školách, na smiech.
Moje telo sa len bezvládne vznášalo priestorom, no skôr než dopadlo samo, pribila ho o zem svojou váhou. Skočila na chrbát ako zviera. Vták, ktorý práve zletel na korisť. Mačka, ktorá sa bez okolkov mieni nakŕmiť bezbranným tvorom.
Tlak rúk na hlave a ramene odhalil krk aby v ňom po chladných úderoch zaznely teplé špice zubov.
Teplé sliny.
Teplé pery.
A teplo môjho tela sa zhromažďovalo k rane a spájalo sa s tým jej.
A oko skrz vlasy sledujúce to moje.
A ja som si pomyslel na krásu jesene.
Zrkadlila sa jej vo farbách obklopujúcich nehybné zreničky.
Oko sa zavrelo v momente keď sa v ňom črtal zvláštny záblesk.
Teplo sa už viac nepýtalo k jej ústam. Práve naopak. Rozlievalo sa naspäť po tele a čo viac i jej teplo, akoby iné od môjho, vlialo sa do rany, ktorá by už inak nikdy nebol zahojená.
Pery jej náhle schladli.
Chladné zuby opustili ranu.
A chladné sliny ostali na odhalenom mäse.
Kráčala preč.
Krokom v ktorom sa črtala únava a vlasy jej vo vetre nezbedne tancovali okolo hlavy.
A ja som ju videl po prvý krát odchádzať.
Ležiac v nehybnom lístí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár