Slnko vyšlo a aj keď doráňaný, venuje žene zohnutej nad ním úsmev. Trochu pokrčený, so zvláštnou grimasou, ale spokojný pohľad nenechá poprieť jeho úprimnosť. Ozve sa zajaknutie a ona si zahryzne do pery. Výkrik sa stočí na podnebí, keď ho nepoddajné zuby udržia ako odsúdenca. A on ním je. Pokúša sa ich prebiť znova, ale jeho osudom je zostať vo vnútri. Zrodiť sa a umrieť v jej plúcach, hlasivkách v srdci... Tlak v jej vnútri však tlačí na povrch slzy a tie padajú priamo na neho. Na tvár, krk, hruď. Už nič nevidí, len vníma ten pocit ako sa mu vpíjajú do pokožky a ich vlhko prehluší bolesť rán. Bolesť sa dá totiž prehlušiť len inou bolesťou a tá jej, bola možno nezmerná.
Stále tu boli dva pocity. Ten, že to nie je voči nemu fér. Držať ho pri sebe a nútiť ho každý večer odháňať tie tiene. Nechať ho robiť zo seba živý štít. Ale aj ten, že niekto výnimočný mu dal údel, ktorému sa stojí za to oddať. Oba sa nad nimi prepletajú ako dve stužky vo vetre. Čierna a biela, obe tak trochu osamotené a pritom priťahované jedna k druhej.
Bola to chyba? Odstúpiť od kraju útesu len pre to svetlo v diaľke? Bol to malí ohníček a pri ňom sedel on. Práve sa stmievalo, no v jej prítomnosti bola tma už dlhšie. Nosila so sebou vlastnú temnotu. Hľadel do ohňa, akoby sa v ňom práve chystal spáliť niečo vzácne. S neprítomným pohľadom do neho prikladal papiečky ležiace vedľa neho. Tiene už boli za ňou. V strachu zavrela oči Opäť k nej naťahovali ruky a zas sa chystali strhať z nej všetko mäso. Rozobrať si ju do kosti, aby sa ráno znovu zložila dokopy. Ale už nie taká ako pred tým. Zas by z nej kúsoček chýbal, ako po každej noci.
Ruka sa zaborila do mäsa. Tento krát však nebolo cítiť bolesť. Ozval sa krik a vzduchom zatrepotal oheň. Ten, čo ešte pred chvíľou sedel s prázdnym pohľadom upretým do plameňov, bol zrazu pri nej. Celý zakrvavený, no v očiach už nemal to čo pred tým. Žiarila v nich až neľudská odhodlanosť. Nechávala za sebou v tej tme svietiace šmuhy rovnako ako fakle v jeho rukách. Kričal. Ale nie od bolesti. Bol zúrivý ako vlk a s každým výkrikom, akoby všetkému svetlu v okolí dodal síl. Oči iskrili a fakle v rukách sa menili priam na ohnivé meče. V strachu to sledovala. Čakala kedy sa unaví. Kedy to radšej vzdá a ujde, aby zachránil aspoň seba, ale nestalo sa tak. Vydržal až do rána a akonáhle sa tiene stiahli, s roztrasenými kolenami padol k zemi.
Slzy na jeho tele zlepovali rany. Nechávali po sebe len úzke jazvyčky. Otvoril zas oči. Stále zahltené únavou o ktorej človek vie, že si v nich našla domov. Napriek tomu sa znovu usmeje. Vycerí zuby a z nej sa ozve opäť zajaknutie. Tentokrát iné ako predtým a ona ho pustí von. Nesie za sebou na povrch smiech...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár