Až potom sa pohne. Dovtedy len pozerá žilnatými bielmami. A i tak nimi vidí hlbšie než čokoľvek iné. Ten pohľad je neznesiteľný. Celé roky... Roky, ktoré na mňa neustále hladí. Nespím. Nemôžem. Myseľ mi príde ako jeden ohromný vír. Neostáva nič iné ako vyvŕtať v hlave dieru, cez ktorú to všetko odtečie. Aspoň na chvíľu. Kým on sa kŕmi sekrétmi z našich tiel.
Vytiahnem ho z nej a všetko vytečie na zem ako z práve prečisteného potrubia. Vrhne sa na to, akoby to bola posledná kvapka vody v nekončiacej púšti. Jej rozkrok je stále horúci. Mece sa pri stene a všetko je iné. Povolia povrazy. Z hravého držania za krk je bránenie v pohybe. Nevoľnosť. V oboch telách vyvstáva odpor s nádejou, že bude silnejší ako ten druhý.
Vtlačené nechty do kože. Myseľ sa napne.
Doteraz len stál. Ten malý netvor. To skurvené stvorenie... Stáva tak blízko. Hľadí ako ju privádzam do rozkoše a čaká svoju stravu. Lenže kým sa on kŕmi stratia sa tvary, ktoré pred tým škodoradostne formuje. Len pre ten okamih, keď sa jeho dielo opäť raz rozpadne. Obrovská nenávisť, ktorú do mňa pumpuje. Drží ju pokope kým jej nie je dosť a potom... Potom proste rozpustí dlane v ktorých ju všetku držal. Vyleje sa na všetky strany. Smrdím ňou. Tá prenikavá aróma v pote. Vždy akoby to tušili. Tušili, že sa niečo stane a ja sa zmením.
Jej oči pochopili situáciu. Kmitajú po izbe a uvidia netvora medzi svojimi nohami. On jej opätuje pohľad a je po boji. Strach ju nadobro ochromí a ja vidím ako len bezmocne sleduje vlastnú smrť, uväznená vo svojom tele.
Znovu z nej tečie.
Všetko to zas odišlo. Zmizlo v diere. Vytieklo cez pokojné telo na mojej posteli. Hľadím jej boky. Bozkávam pleť. Nepravidelne zaznieva chlípanie.
Spravila pre mňa tak veľa...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár