Skončil som tak trochu bez práce, bez úspor, v prázdnom byte. Nemyslím, že je to niečo zvláštne a ani sa tak nebojím toho, že ma odtiaľto skôr či neskôr vyhodia na ulicu. Bojím sa že ma to zlomí a všetko, čo roky ťaží moju hlavu, prerastie už v úplné šialenstvo. Lenže bude naozaj len moje?
Vraj môže existovať nezpočet dimenzií. Začal som ich navštevovať ako dieťa. Vchádzalo sa do nich jednoducho. Stačilo zavrieť oči, nechať sa obmyť tou zvláštnu energiu, ktorá akoby rozkmitala každú bunku v tele a vstúpiť. Vďaka tomu som obcestoval mnoho svetov a pri tom sa nepohol z miesta. Niektoré boli prázdne, iné plné niečoho podobného vegetácii a v iných...
Pravdou ale aj je, že som vďaka týmto svetom strávil nástup puberty na psychiatrii. Odvtedy som skoro žiadny svet nenavštívil a ak áno bolo to pre ten tlak, ktorý na mňa z týchto svetov doliehal. Síce sa ma snažili presvedčiť o tom, že nič z toho nie je skutočné, no moja myseľ vedela uź vtedy svoje.
Mal som asi jedenásť, keď som tam prvýkrát narazil na niečo živé. Ale trvalo trochu dlhšie než som to pochopil. Ľudstvo sa odpradávna oprávnene bálo nadprirodzena. No najhoršie, čo v boji s ním vykonalo, ak sa to dá nazvať bojom, bolo bezpochyby vytvorenie predstavy, že niečo z neho, je tu pre nás, aby chránilo naše duše. Bol to však omyl. Sme len my. Tu-Nikdy inde a oni-všade naokolo, čakajúc na možnosť dostať sa k nám. Zatiaľ však nie sú bez síl. Raz za čas stoja nad ľuďmi v najslabších chvíľach, aby sa s nimi hrali ako s marionetami a nútili ich konať to čo chcú.
V skutočnosti neexistuje dobro ani zlo. Nemôžete o tých veciach povedať, že sú zlé. Ak by niečo také roztrhalo človeka, nebolo by to iné, ako vidieť svorku vlkov trhať svoju korisť. Bolo by im jedno či vtrhli do sveta plného mieru a lásky, či vojen a nenávisti. Myslím, že ľudia nie sú o nič iný, akurát, že keď vtrhnú do cudzích svetov, chcú im vládnuť, nie len zabíjajú ale aj zajímajú a tak si zaručujú, že sa tu bude dať dobývať a ničiť čo najdlhšie. Musel som trošku dospieť kým mi to došlo a či už je moje cestovanie dimenziami čisto len v mojej fantázii, alebo nie, myslím, že som pravde bližšie, ako všetci tí duševne zdravý ľudia udržujúci nad nami fatamorgánu morálneho plátna a pri tom vytvárajúc ľudské skládky, na ktorých človek ani len nezakopne o pocity, ktorými ho táto morálna spoločnosť odmala kŕmila. Veď niekto, kto už ani nevie, kam patrí jedlo, nemôže tušiť nič ani o citoch.
Táto myšlienka ma pohltila odkedy mi do podniku v ktorom som pracoval začal chodiť zvláštny muž. V Taliansku sa mu stala nehoda pri ktorej upadol do kómy a keď sa z nej prebral, všetko čo kedysi mal bolo preč. Napadlo ma, že človek nemusí ani umrieť, aby sa na neho zabudlo. Najhoršie však bolo, že zatiaľ čo jeho majetok rozkradli, zatiaľ čo si manželka našla iného muža a deti nového otca ubehli roky, jemu sa zdalo, že sa to všetko udialo cez noc. Totálne sa zrútil a upadol do zvláštnej slučky. Dookola si pýtal na kofolu a neustále s tým otravoval aj zákazníkov. Mal som ho rád aj keď sme si s ním nikdy nevedeli dať rady. Bol ako kúsok z tých dimenzií, motajúci sa v tomto svete. Nedával zmysel...
A práve rozmýšľanie o ňom ma priviedlo do tejto kaše. „Ten tlak synak. Stačí im jediná myseľ.“ Aj keď som od strednej o svojich zážitkoch nikomu nepovedal, vedel som presne načo naráža. Videl som ho vtedy posledný krát, keďže ho majiteľ v ten deň vyrazil dosť drsným spôsobom až musela po neho prísť sanitka. Ale bolo by to jedno. Každý pokus o konverzáciu s ním skončil po dvoch troch vetách tým že si zas začal dookola pýtať drobné.
Od tej doby ten tlak neúnosne vzrástol, dokonca som stále menej a menej pochyboval o tom či všetko, čoho sa bojím, je skutočnejšie ako ktorýkoľvek človek.
A oni to cítili. Zhromažďovali sa v miestach, cez ktoré som k nim nazeral. Nemohli sa ma dotknúť, ale určite ma videli. Či skôr len cítili príležitosť? Určite som však nebol jediný, kto tam za celé veky zablúdil. Niektorý sa podobali na stvorenia, ktoré opisuje cirkev, iných umelci a ďalších len strašidelné príbehy, ktorým možno nikto ani vo sne neveril.
Začal som si o tom zisťovať viac. Cez deň som mal nos zaborený v knihách a cez noc myseľ odolávala, viac či menej úspešne, cudzím dimenziám.
Nebolo v nich nič čo by mi samo o sebe pomohlo a po čase som zistil, že ani nemuselo. Že ten starý blázon mi povedal v skutočnosti všetko.
Stačí im jedna myseľ. Aby ju zaplnili a potom v správnej chvíli prevrátili, ako pohár z ktorého sa ale vylejú moria plné krvilačných postáv. Niekedy mám pocit, že ten správny moment závisí len od mojej vôle.
Ak je to tak, nemohli pre svoj plán naraziť na lepšieho človeka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár