Kedysi, keď vo svete nebolo kúska svetla, ba ani za hrsť zeme, bolo aj málinko priveľa a učinilo tak snáď samotné prázdno, že zo seba začalo po kúskoch zozbieravať každé zrnko prachu. A tak sa z oboch jeho koncov tiahli postupne dve mračná aby sa raz stretli v jeho prostriedku. No keď sa tak stalo, obe boli rovnako veľké do posledného najmenšieho zrnka, ktoré za sebou tiahli. Každé z nich však v sebe čosi malo. Malí kúsok niečoho čo vedia pomenovať len oni. Blízke v podstate ľudskej myšlienke, zatiaľ čo tvarom a hĺbkou od nej vzdialené do dimenzií, kde už nikdy nič ani len nenačrie, no pri tom ich každý kúsok sveta, ako ho dnes poznáme, bude naveky nosiť v sebe. Každé z dvoch mračien ich obsahovalo nespočet a tak sa stalo, že z kúskov boli kusy a z kusov celky. Utvorili sa v oboch z nich a tak keď sa stretli, neboli už kopou prachu, lež dvoma vedomiami. Každé malo za sebou inú cestu a skrývalo v sebe rôzne myšlienky. Neskôr boli známy ako Nayale a Evre.
Najprv sa pokúšali toho druhého pohltiť, no ani jeden nemohol získať prevahu. Vo veľkosti a sile boli na vlas rovnaký, ale niečo ich predsa rozdeľovalo. Nayale bol súlad prachu, ktorý túžil po zaplnení prázdna. Chcel aby s Evrem putovali po prázdnote a zápĺňali ju tak, že kúsky svojej podstaty vložia do zrniek a z nich sa bude môcť stať niečo viac, čo by raz zaplnilo prázdnotu. Evreho zrnká však túžili po tom, byť navždy späté a báli sa prázdna. Nechcel sa deliť a obetovať čo i len najmenší kúsok zo seba.
Nakoniec si teda rozdelili svet a každý s ním mal nakladať podľa svojho. Dlho tak aj bolo no čím dlhšie Evremu neostávalo nič len bezcielne blúdiť, tým viac toho Nayale stihol vykonať. Jeho polka sveta sa postupne zaplňovala. Zrnká s jeho podstatou rástli. Menili sa na väčšie a väčšie objekty, tancovali v prázdnote a rozprúdili v nej často vlastné sily. Evre dlho dumal na hranici svojho sveta. Tá krása ho pohlcovala a on zatúžil po Nayaleho výtvore. Mohol si stvoriť vlastný, no strach mu to nikdy nedovolil, preto začal postupne kradnúť v Nayaleho polovice sveta a penášať z nej na tú svoju. Najprv chcel všetko pohltiť do seba, ale Evre nemohol premôcť vôlu ani len v jednom jedinom zrnku. Nayale totiž zo seba kúsky síce upustil, avšak jeho podstata v nich ich navždy spojila. Nuž nemôžu umrieť inak než z vlastnej vôle a aj potom sa, už znovu ako zrnká, navrátia k Nayalemu. A aj keď ich už nemôže prijať naspäť do seba, znovu ich môže nechať so svojou podstatou vyrásť na čo sa im len zachce. Nevadili mu teda Evreho krádeže, skôr naopak. Páčilo sa mu, že jeho dielo začalo zapĺňať aj priestor mimo ten, ktorý mu bol vyhradený. Putoval teda ďalej a z Evreho pokusov si nič nerobil. Rozsieval kúsky seba po prázdnote a dúfal, že až zostane len ten posledný z neho, zmení sa v strede prázdnoty na obrovské svetlo, ktoré ju naveky osvieti a okolo ktorého raz budú tancovať všetky jeho zrnká. Potajme dúfal však v čosi viac. Dúfal, že až to Evre uvidí prezrie a pridá sa k jeho dielu. Ten mal však svoje plány. Vyčkával v temnote, kým Nayale takmer dokončí svoje dielo. Počkal si na jeho posledný kúsok, a práve vo chvíli, keď v ňom zažalo vytúžené svetlo, upustil prvý krát časť seba a uväznil ho v nej na najbližšom zrnku, ktoré sa už v prázdnote zmenilo na obrovskú. guľu. Kus jeho svetla však uväzniť nedokázal
a tak zostalo v prázdnote, ale jeho žiara, sotva zaplnila najbližšie okolie.
Keď sa Nayale prebral v novom bytí, už nič nebolo ako pred tým. Jeho tvar, vnemy i pohyby. Všetko bolo iné. Ostal uveznený tele, ktoré trápil hlad, smäd, zima a bolesť. Lebo tak ho chcel Evre zlomiť. Zničiť vôlu, ktorá v ňom bola, aby raz mohol pohltiť všetko, čo z nej vzišlo.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár