„Mňa si vziať nemôžeš. Viem kto si. Mňa zakliali Bohovia. Nikto sa nedokáže postaviť ich vôli“
Smrť nedbala na jeho slová. Vedela, že nemá pravdu. Ona a jej moc vychádzajú z údelu, ktorý stoji mimo všetkých ľudí i bohov. Je večný tak ako ona. Nikto by nevedel povedať prečo to tak je. Aj ona sama ak to vedela, už na to postupom času zabudla, tak ako starodávni alchymisti opájajúci sa elixírom života, ktorý nakoniec zabudli prečo vlastne chcú tak veľmi žít. Zabudli na svoje matky i otcov, na svoje detstvo a zostala im len túžba po bytí. Ale tá je pominuteľná a tak i oni neskôr zatúžili po odpočinku a zobrali si so sebou svoje tajomstvá. Údel je však iný, môže trvať nepredstaviteľne dlho. Prúdiť od nepamäti až do večnosti. Niektorý vravia, že práve ona bola na začiatku celého bytia. Iný hovoria, že ju do neho zapojili pradávne sily, pred ľuďmi i bohmi. Pravda je však stratená a nikto ju už nevydoluje z útrob zabudnutia.
Priblížila sa k jeho kúsku zeme. Ostrovčeky pod jej nohami ani o piaď neklesali. Necítili ju, no ona ich áno. Hopkala po nich v tak trochu hravom kroku. Bol by hravý i viac, no to by nemohla byt tým kým je. Keď prišla ku Královi, zvedavo si obzerala šedivé vlasy, rozťaté oči i stŕhanú tvar.
„Čo sa tu stalo?“
Kráľ bol prekvapený, ale už tak dlho nepočul iný hlas, necítil niečiu prítomnosť.... Rozhodol sa teda bez okolkov rozpovedať smrti príbeh o ňom a jeho svete. Už po pár vetách si pred neho sadla, tak ako si sadajú deti cez zimné večeri k pieckam, aby počúvali príbehy od starej matere. Ona však piecky nepotrebovala. Hrialo ju teplo samotného príbehu, rozprávanie o niekdajšej kráse i o jej smutnom zničení. O kráľovom naivnom srdci a o jeho bolestivej premene na nebijúcu hrudu hliny. Ale keď sa kráľ pri rozprávaní o konci toho všetkého rozplakal, ona sa začala usmievať. Nesmiala sa jemu, ani premene jeho kráľovstva. Usmiala sa, pretože čo bolo pre kráľa prekliatím, bolo pre ňu nádejou. Raz skončí všetko živé, odídu všetky duše a ona zostane sama. Teda... zostala by, keby v jednom zničenom svete, na kamennom tróne, nesedel človek, ktorý tu bude naveky rovnako ako ona.
Veruže sa nechcelo smrti od neho, lenže povinnosti nečakajú ani na niekoho ako bola ona. Rozlúčila sa teda s kráľom a na rozlúčku mu vrátila silu do srdca, to sa opäť rozbúšilo a kráľ prvý krát po celých vekoch zacítil na duši šťastie.
Smrť odišla a čakalo ju zas veľa práce, ale ani kráľ nezaháľal. Robil čo vedel a aj keď nevidel nič a telo mal zoslabnuté, prehmatával rukami okolo svojho kúska zeme a látal k nemu ostrovček za ostrovčekom.
Keď potom smrť po roku prišla, nemusela už prekračovať obávanú prázdnotu. Priamo k trónu ju doviedla širokánska cesta, ktorú kráľ za ten čas pospájal holými rukami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár