Ten čo mu vládol sa nechal omámiť touto krásou, rozhadzoval ju na obdiv do široka ďaleka, aby sa ňou pred všetkými mohol popýšiť. Nebol zlý, bol len ľahkovážny a naivný. Konal omámený svojim výtvorom, svojou dobrotou a možno tak trošku dúfal, že každý človek je ako on a krásu ktorú uvidí si bude vážiť, obdivovať a zvesť o nej rozšíri ďalej aby ňou obohatil ďalších a ďalších.
Bohužiaľ pravda je, že nie každý vo všetkých tých svetoch vidí krasu rovnako. Niektorý ju obdivujú, ale iný ňou zas opovrhujú, závidia, alebo ju priam nenávidia.
Niet už nikoho, kto by vedel, ktorý z nich boli tí čo do neho vtrhli a pošpatili ho ako prvý, no bol to práve kráľ, ktorý ho rozmetal na kúsky. Votrelci totiž dobili hradby jeho sídla a nechali kráľa slepého. Ten vo svojej agónii len behal po kráľovstve a aj to malo čo z krásy ostalo rozmetával vlastnými rukami.
Ľudia už nechceli ostávať pri šialenom kráľovi. Vzali si čo bolo ich, občas aj to čo ich nebolo a opustili tento svet. Kráľ, ktorý už cele dni nepočul iného človeka preklial svoje vlastné kráľovstvo, preklial seba a každý kus zeme pod jeho nohami.
Bohovia bývajú ľahostajní k malým túžbam a neveľkým prianiam, pretože radi demonštrujú svoju silu a tak jeho želaniu nedokázali nevyhovieť. Obloha sa zamračila a k zemi padli tisíce bleskov. Rozmetali ju na malinke ostrovčeky a nenechali na nich kúska minulosti. Len na jednom jedinom, tak trosku väčšom od ostatných stal kamenný trón, ku ktorému mal ostať naveky pripútaný, aby tak platil za svoje želanie.
Avšak raz, keď smrť nemala nič na práci, spomenula si na miesto, z ktorého už celé roky neprišlo jedinej duše. Nebolo to prvý krát čo nejaký svet zanikol, lenže v tomto bolo stále cítiť život, aj keď len za nechet na malíčku.
Bolo to dávno čo v ňom bola, (smrť si totiž vždy príde osobne len pre ľudí, ktorý ju dokážu privítať, pohostiť a majú si s ňou čo povedať a takých ľudí je veru vo všetkých svetoch sotva za hrsť) ale ani zďaleka sa jej nezdalo, že by bol taký, akým býval. Malé kúsky zeme poprešívané ničotou smrť zaboleli. Prázdnota totiž máta smrť, pretože až raz nebude duší, ktorým by ukazovala cestu na druhý svet, skončí v nej i ona. Nebude už nikde nikoho. Nebudú ďaleké cesty za ľuďmi, posmrtné hostiny ani rozhovory. Bude len ona a prázdne svety. Síce plne pôžitkov, ale kto to kedy videl aby pôžitok vo svete živých zasýtil krk prízraku ako ona. To vedeli len stolce duši čakajúce na dlhú púť. Ale aj tá vždy raz skončí a keď odprevadí človeka k posmrtným bránam zas ostane sama.
V diaľke však zazrela ostrovček iný od ostatných a kto povedal, že zvedavosť je výsadou človeka, nezažil ešte zvedavosť prízraku. Pre niečo nové a nepoznané, je schopný napnúť všetky svoje sily a tak i smrť prekonala svoj bôľ, aby pomedzi prázdnotu prehupkala k tomu, čo nedokázala nechať nepochopeným.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zajkousko
16. 3.marca 2013 12:16
zaujímava úvaha.......filip
Napíš svoj komentár