Uličku v ktorej som sa ocitol, obývala jedna jediná osoba. Bola to aziatka. Viac Číňanka ako Japonka. Napriek tomu mala na sebe nedbalo oblečené susohiki a haori nemenej dlhé od neho. Spod tejto zvláštnej kombinácie jej vykúkala bosá noha. Celá. Od stehna až po chodidlo.
Všade bola tma, okrem lampášu nad dverami, pri ktorých sa opierala o kamennú stenu. Až ma z pohľadu na ňu oziabalo. Bol som však stále dosť opitý aby ma zvedavosť dotiahla priamo k nej.
„Zdravím.“
Nepovedala ani slovo, len si zo seba nechala spadnúť haori a so z polovice odhaleným chrbtom vošla do dverí. „Dúfam, že nestojí viac ako mám po vreckách.“ Pomyslel som si v domnení, že s touto devou si užijem fajn noc. Potom som však zbadal niečo, čo ma znepokojilo aj v stave v akom som sa nachádzal.
Bol to výjav na jej kimone. Značnú časť z neho šúchala po zemi, no dali sa na nej rozpoznať dve postavy- Stará žena, vyzerajúca viac ako démon mučila inú, mladú, s veľkým bruchom.
„Onibaba.“ „Prosím?“ „Ten výjav je z Onibaby.“ Vedel som toho trochu o japonských odevoch, ale o žiadnej Onibabe som v živote nepočul. Úzka chodbička nemala konca, no svetlo z vonka jej stále stačilo, aby sa ma nezmocnil strach. „Je to príbeh o žene, ktorá chcela pomôcť čľoveku, na ktorom jej záležalo tým, že by zabila inú ľudskú bytosť.“ „A ako sa to celé skončilo?“ „Zašila sa na jedno miesto, kde čakala na svoju obeť tak dlho, až nespoznala, že sa ňou stala práve tá, na ktorej jej tak záležalo. Zbláznila sa a odvtedy vraždila ženy tým najkrutejším spôsobom.“ „Smutné.“ „Nie. Chcela použiť kúzlo, pri ktorom treba zobrať život. Nemohlo to dopadnúť inak.“ „A čo vy viete o kúzlach?“ „Všetko a ak si to ešte nepochopil, dnes sa ti tu tiež jedného dostane.“ Nevedel som, či to bol dvojzmysel, alebo to myslela vážne. Pred nami sa konečne objavili dvere.
Čakala na nás izba plná sviečok, príjemnej arómy a rôznofarebných vankúšov poukladaných na zemi. Sadli sme si oproti sebe. Mala hladkú pokožku a čierne vlasy so zarovnanou ofinou. Tvárou nič zvláštne, ale od tela sa mi ťažko trhal zrak. Možno hlavne preto, že na zahalenie veľmi nedbala a pod svojím susohiki nemala už nič viac oblečené. Vytŕčalo jej ňadro a ešte k tomu, ako tam tak sedela, opretá v sede o svoju nohu, som mal výhľad priamo na jej rozkrok. Vytiahla z pod vankúšov dlhú fajku a položila ju medzi nás.
„Viem, že si nemal veľmi šťastný život.“ „To nemá veľa ľudí.“ „Ale ty sa nimi nechávaš naschvál zneužívať.“ „A? Sám nemám veľké ambície, tak ak to niekomu pomôže, tak nech si poslúži.“ Zapálila fajku a potiahla si z nej. Keď mi ju podávala všimol som si, že jej tvár je úplne iná. Z jej očí sa stratili dúhovky a zrazu ich obmýval rozmazaný mejkap.
Potiahol som si. Svet sa zatriasol, zabzučal, ale len v mojom mozgu. Zostal na ňom divný povlak, ktorý som si neustále uvedomoval.
Tentokrát vytiahla z pod vankúša pero. „Čo si ním vpíšeš do dlane, stane sa tvojou vôľou a ty ju budeš môcť vtlačiť cez pokožku, do iného človeka. Ale zakaždým, keď ho použiješ, spomeň si na to, čo som ti rozprávala cestou sem.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár