Sneh padal stále hustejšie a hustejšie, no jej zrak smeroval za všetky tie chumáče. Nemusel nimi ani prenikať. Akoby obletovali ten kus priestoru medzi nebesami a jej zrakom. Bola tam tma. Bez hviezd, slnka a predsa rodila toľko bieloby. Bez zmeny výrazu upustila z oboch očí po slze. Ihneď sa stratili a jediným gestom, ktoré ich zľahka sprevádzalo na svet, bol okamih, keď jej hruď zastavila, aby sa telo v nádychu vzoprelo ostatným prejavom.
Vpili sa do roztopeného snehu na bledej pokožke, no boli chladnejšie ako on. Dnes bol zvláštne pokojný a hrejúci. Určite padal len pre ňu. Hladil jej tvár. Častoval ju dotykmi, akoby si vážil každý kúsok jej krásy. Bozkal po jednom každú z jej pieh a prechádzal postupne každým prameňom jej vlasov. Dnes bol tým najnežnejším milencom. Nemal v sebe kúsok túžby, no ctil si ju viac ako hocikto predtým. Neodpustil by jedinej vločke pád do jej očí, no zároveň jej každú utratenú slzu, blahosklonne skryl v svojej mokrej dlani.
Ona však nezavadila pohľadom o jediný jeho kúsoček. Oči mala len a len pre ňu, skrytú za krásou a charizmou celého toho momentu - Nekončiacu čiernotu, márne sa snažiacu uchopiť ju v belavej náruči.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár