Pamätám si, ako sme sa stretli prvý krát. Uštipačná, ale úprimná. Mala pravdu. To čo som písal nestálo za nič. Márnivé slová plné citu, uväznené vo svojom údely. Básne plné klišé a pátosu. Zbytočné zabíjanie stromov.
Práve som sa prebral z naivných čias. Zistil, že láska nie je zázrak, ktorý opantá človeka na veky. Že je to len choré zviera, ktoré treba opatrovať a možno sa nám za to raz odvďačí. Možno. Možno sa zľakne a zdupká. Možno sa naučí hrýzť a možno... Možno umrie.
Čo som ja vtedy vedel o umelcoch? Zhola nič. Len ich diela. Slová a ani o chlp viac. Nechala ma čítať jej moju najobľúbenejšiu. Bol to Rúfus. Posunula si úzke okuliare a ako mača, lež pohybmi bokov si vo veľkej, skrčenej deke vytvorila pod sebou kruh. Keď bola hotová oprela sa o mňa a začala rozprávať. O jeho žene, dcére. Veci ktoré som si myslel, že nie je potreba vedieť. Vtedy som sa naučil čítať básnikov. Otvoriť im dušu a nasávať z ich diel s podivným pocitom, že po ich dočítaní môžete pokojne zložiť hlavu, na rameno spisovateľa. Vyjadriť mu obdiv, uznanie, alebo tichú sústrasť nad bolesťou.
Bola vtedy chorá, ale aj tak si na mňa našla čas. Sedeli sme na ich dvore, v drevenej hojdačke. Na jej strieške bubnovali kvapky, aby nám za chrbtom mohli stekať po stranách dva prúdiky dažďovej vody. Bola jar. Voda sa držala púčikov stromu, ktorý by na nás v jeho plnej kráse a za jasného dňa vrhal jeden z tých tieňov, ktoré vás od tepla s roztopašou zavedú k oziabaniu. Pamätám si ich všetky. Na každom jednom konáriku. Každé žblnknutie a zamračenú oblohu, ktorá na nás z hora tak zvláštne milosrdne hľadela. Ten deň mi neprišiel ani trochu melancholický i keď môj pocit má s pravdou asi pramálo spoločného. Bola to naozajstná múza. Nie jedna z tých, ktorá vás naučí písať o nej. Chamtivo k sebe ťahá myšlienky a slová. Skôr naopak. Keď bola hore, jej vyčítavý pohľad, nedovolil na ňu ani stočiť zrak. Človek mal neodbytne pocit viny, že príde o niečo, čo svojou prítomnosťou dovedie k dokonalosti. Lenže keď zaspala, potajme som jej písal básne a príbehy. Cítil som sa ako mladý disident. Pod okom neúprosného diktátora, som v tajnosti vydával svoje jednovýtlačkové samizdaty.
Veľa ľudí má pocit, aká je láska krásna, keď ju cítia dvaja ľudia. Ale nie je to tak vždy. Občas sú city na príťaž. Rozdúchavajú vášne, ale tie často spália všetko to pekné, čo sa medzi dvoma ľuďmi nahromadilo, kým jej nebolo. Možno, že to u múz platí dvojnásobne. Občas to proste vadí. Vadí, že ľúbite a že vás ľúbia, hlavne keď sa obe strany necítia na také city kompetentné. Príde strach, že toho druhého stratíte, ale bolo to len v nás. Nechceli sme toho druhého získať ale ani o seba prísť. Je to až smiešne, ako vie malá neistota zmeniť ľudský život. Niekedy mám pocit, že sme v tom všetkom obaja zomreli. Nie nadobro. Stále sme sa vedeli smiať, užívať si, baviť sa, ale už to zrazu nešlo robiť pre toho druhého.
Od toho dňa prešli roky. Viem, že na mňa nemyslieva a už nikdy nebude. Pretože moja múza, už je niečia iná. Ani ja by som na ňu už nikdy nepomyslel. Vložil som dušu do mnohých básní, a nejak sa prihodilo, že na viac už vo mne neostalo. Myšlienky sa k nej stáčajú ako k najkrajšej spomienke na časy, kedy to ešte šlo. Kedy tam niekde nebola len spúšť po mne samotnom. Kedy mi posledný kúsok z nej, nevystačil ledva na pár veršov.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár