Zobúdzam sa zas do reality. Absťák stále pretrváva a ja by som sa radšej pokúšal ďalej žrať to červivé mäso. Triašky pod veľkou perinou a neznesiteľnosť každého zvuku poháňajú myseľ ta-tam k pomyselným útesom. Každá maličkosť vo mne odpaľuje malé, či väčšie nálože a ja by som nimi najradšej ničil všetko naokolo. Steny, veci, ľudí...
Myslím, že by som sa mal nadobro izolovať od tejto reality. Navodiť schizu, paranoje, alebo niečo podobné, začo by ma na neurčito odviezli na miesto plné bielych plášťov a ľudských myslí. Oboje tam poletuje v zelených areáloch, ktoré obklopujú ploty.
Napáchol by som tam skutočnou šialenosťou a nechal sa jej ľahkosťou odniesť konečne preč.
Dni budú trvať sekundy-to je 6 minút na rok, hodina na dekádu a niečo cez štyri dni na tisícročie. Neviem si predstaviť nič lepšie ako toto. Vidieť, ako všetko pominie. Aké zbytočnosti ma to zožierali a aké maličkosti tvorili hranice. Čas by v tej rýchlosti nabral podobu vetra a odvieval to všetko preč skôr, akoby to na mne dokázalo zanechať niečo hlbšie.
Bohužiaľ som normálny človek, o čo horšie, učiaci sa očami a tak podobné sračky zjavne pochopím až niekde na sklonku života. Tak narysujem ďalšiu čiaru, aby sa Zem zas na chvíľu pootočila o niečo rýchlejšie...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
billiejean
24. 9.sept. 2012 17:26
s istým nadšením dýchame sneh a nakoniec v ňom zapadneme - nie po kolená, ale po krk
Napíš svoj komentár