On však ako jediný z nich vedel, že to nie len tým ohavným výzorom. Tá bytosť bola niečím viac než monštrom. Bola bezútešnou a krutou smrťou. Vírom utrpenia, ktorý ťahá do svojho stredu každú dušu vo svojom okolí. To on ju kedysi vypustil. Dostala sa sem cez jeho roztrieštenú myseľ a vyšla z neho priamo pred jeho očami. Pred tým bol najprv len vidinou, neskôr hlasom a nakoniec k nemu nazeral priamo z priestoru. Nie z nášho, ale z jeho. Prv len formoval oblaky a svetlo aby sa ukázal, no neskôr jasne vídaval jeho tvár, nazerať k nám cez vyblednuté miesta na nebi. Akoby sa dve reality mali zlúčiť a stačilo k tomu len malé natrhnutie hodvábnej šatky. Keby vtedy vedel, že tá trhlina je v ňom. V jeho mysli, zastavil by to aj za cenu vlastného života. Teraz však už bolo neskoro a on aj tak umrie ako všetci ostatný.
Domy ďaleko pred hradbami, ľahli pod jeho obrovskými nohami ani steblá trávy. Na ramenách mu sedeli, ako vtáci popri sebe, tmavo čierny anjeli. Neprirodzený no stále z mäsa a kostí. Nehľadeli, len cítili. To množstvo duší pred nimi vykresalo v tvári ich pána nekonečný hlad a aj keď to nikto nevidel, bolo jasné, že naberá nesmiernu hĺbku. Kedysi to išlo len pomaly. A jemu sa dostalo len duší, ktoré v jeho svete skončili po smrti. Teraz je však tu a môže sa nimi kŕmiť koľko len chce. On však vedel, že nebude nikdy sýty. Vedel čo je zač. Dávno strateným bohom, ktorého kedysi ľudia uväznili. Vedel o ňom takmer všetko, pretože aj keď si to vtedy neuvedomoval, trávil aj v jeho svete celý svoj život.
Ozval sa signál a tridsať diel vypálilo prvú salvu. To pri ktorom stál on však ostávalo tiché. Bolo najväčšie zo všetkých a jeho hlaveň predbiehala o desiatky metrov ostatné. Projektily našli svoj cieľ a z neho vytryskla krv. Anjeli v tom momente vzlietli a už sa neúprosne vrhali oproti hradbám. Tvor tiež zrýchlil, no odrazu sa ozvala rana a sila nárazu ho na chvíľu zastavila. Krv sa mu hrnula z úst a z diery naboku v krku. Otriasol sa, akoby necítil kúska bolesti, no následný hnevlivý rev rozvíril prach na kilometre ďaleko. Zaznel ďalší signál a delá už aj s puškami začali strieľať podľa uváženia. Anjeli sa však zlietali ako obrovské orly a strmhlav útočili na vojakov. Aj keď z nich občas niektorý padol, boli prirýchli. Väčšina guliek nezasiahla nič a tak muži na hradbách padali ako muchy, často roztrhaný na niekoľko častí. A on tam boll v tom zmätku, akoby si ho nikto nevšímal. V skľúčení zviazaný výčitkami a pocitom viny. Z hradieb kvapkala krv a niektorý anjeli sa zniesli dole za ne, aby útočili aj na bezbranných obyvateľov mesta pod nimi.
V tom akoby všetko stíchlo a on sčupený vedľa obrovského dela odrazu na strane postrehol čosi v tejto bitke nevídané. Pevný krok nejakého muža. Bol to veliteľ, ale niečo sa na ňom zmenilo. Akoby po rokoch bojov, po prvý raz v sebe našiel niečo čo v ňom síce bolo vždy a držalo ho statočného, no až teraz to dokázal uchopiť do dlane a naplno do toho načrieť. V tú chvíľu ním prešiel jasnozrivý pocit. Ak sú svety, v ktorých nám Bohovia kradnú silu, tak, aj keby len jeden jediný, je svet, z ktorého sila dokáže prúdiť k nám. Obzeral sa po mŕtvych kusoch mäsa, ktoré boli kedysi jeho mužmi. Z boku na neho letel jeden z anjelov, no keď ho už mal na dosah ostrých pazúrov, veliteľova ruka vystrelila pred neho a uchopila ho priamo za tvár. V jeho zovretí zaznelo prasknutie lebky a obrovi pred sebou, akoby na oplátku zakričal on. Jeho krik bol však iný. Znel viac smútkom ako hnevom a privial mu od chrbta silný prúd vetra, aby mu všetok prach, ktorý rozvíril vmietol rovno do tváre. Tí čo zostali na hradbách spevneli ani by sa do nich vrástli nohami. Výkriky strachu sa pomaly tavili vo vojnový rev. Anjeli začali padať. Najviac ich kosil veliteľ a to holými rukami. Keď jedného schytil, nebol už viac živou bytosťou, lež handrou, ktorá stojí len za roztrhnutie a odhodenie. A on tak s nimi narábal. Trhal ich a rozhadzoval kusy tmavých tiel na všetky strany. Vojaci však nezaostávali a pevné ruky odrazu stačili na rýchlosť, ktorá ich predtým tak ľahko dostala.
Víťazstvo bolo na dosah. Teda bolo by, nebyť posledného nepriateľa. Ten už bol priamo pri hradbách a vrazil do nich päsťou. Otriasli sa no vydržali. Boli široké a pevné aj keď výškou sotva obrovi po hruď. Druhou rukou však prešiel po nich a odtiaľ odletovali obrovské delá , ako malé hračky. To však využil veliteľ a ako blesk bežal po jeho ruke priamo k nemu. Na chvíľu sa stretli pohľadmi a jeho päsť zadunela na jeho čele.
Neveril vlastným očiam, keď videl ako ruka človeka donútila pokľaknúť niečo tak obrovské. Lepšiu chvíľu by však už nenašiel a tak údiv prekrylo odhodlanie. Obor mal konečne hlavu vo výške, v ktorej potreboval. Zatiahol za páku a obrovské delo s hukotom vypálilo priamo na ňu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár