Ak počujete hlasy, ktoré nepočuje nikto iný, vraj ste blázon. Postavy skryté pred zrakom ostatných považujú za halucinácie, ale mňa už nikto nepresvedčí o tom, že všetko sú to len preludy.
Kedysi, keď som sa ešte vládal pozerať na ľudí, išiel som ulicou a všímal si ich tváre. Občas som videl, ako vedel niektorému z nich zablúdiť zrak priamo na jej zošité oči. Ako jeho sluch zavetril jej šepot...
Všetci takýto to však svorne skrývajú a možno sami seba presvedčia, že sa im len niečo na chvíľu marilo. Vytesnia spomienku, v ktorej svet nebol takým ako ho poznajú. Závidím im tú schopnosť, pretože kráčať s ňou po boku týmto svetom, je pád v tú najhlbšiu priepasť. Pád hádam nekončiaci, ktorému sa je nemožné oddať, pretože vzduch, ktorý vám pri ňom obmýva telo, nasiakol jedom. Takým, ktorý vám rozožerie myseľ aj dušu a bráni v oslobodzujúcom nádychu...
Vylovil som ju z najtemnejšieho sna. Akoby mal byť varovaním práve pred ňou samotnou. Sne o mieste, kde je uchovaná všetka čiernota ľudských činov. Premietajú sa v nekonečných slučkách na telách bez tváre. Niektoré sú stále vcelku, takmer neporušené, no iným chýbajú končatiny, odpadá im mäso z kostí, či hnijú vnútornosti vyčnievajúce z niečoho, čo už len sťažka drží ľudský tvar. No to najhoršie však bola kostnatá ruka položená na mojom ramene a pocit, že na tomto mieste som nemal čo hľadať.
Vraj, keď vo sne zacítite niečí dotyk a v tom momente sa preberiete, vytiahnete ho zo sna do reality. Preto sa v nich tak často milujeme s neznámymi, no pritom tak povedomými. To preto, že oči vždy patria niekomu skutočnému, kým telo je len pomyselné, snáď brániace ukradnúť niečiu dušu...
Jej oči však boli zošité hrubou niťou. Akoby ich nikdy nepotrebovala. Mala len jednu ruku, na ktorej nebol kúsok mäsa a miesto šiat jej vyčnievala z prehlbokej prázdnoty, pretože jej odev sa nedal prirovnať k ničomu inému. Hltil zrak do seba. Prepadával sa tam, ako pri pohľade do nočnej oblohy, v ktorej márne hľadáte hviezdy.
A i tak, cez všetok ten des, ma napĺňal pocit, že je tým najdokonalejším, čo som kedy videl. Vznášala sa nado mnou ako anjel a bezpochyby ním aj bola. Lež príbehy o našich strážcoch sa v mnohom pletú...
Predsa len... Načo by boli krídla niečomu, čo nikdy nepotrebovalo vzduch?
Načo by boli rúcha tej, ktorá necíti chlad?
Načo by bola svätožiara tomu, kto žije skrytý v temnote?
Načo by nás varovali pred tým, čo nám pripravil svet, keď každý bôľ sa skladá z ľudskej slabosti?
Pohľad na ňu však vyvolal ešte jednu vec. Prebudenie po ktorom už nič nebolo také, ako predtým, pretože dotyk na mojom ramene už nikdy neustal...
Trvalo mi dlho, kým som si priznal, že nie je len prelud. Že nie je len halucinácia a moja myseľ so mnou nehrá tú najkrutejšiu hru môjho života. Jej pery totiž dokázali šeptať zvláštne veci a šeptali ich často.
Prvýkrát to bolo v kúpeľni, pri pohľade do zrkadla...
“Zlodej. Okradol vlastných rodičov...“
Pravda, ktorú som vo vlastných spomienkach skryl na to najhlbšie miesto. Také, o ktorom som dúfal, že sa k nemu nedokáže načiahnuť žiadna ruka, aby ju raz uchopila a znovu predhodila pred moje oči. Jej ústa ju však vypľuli ako horkú slinu, ktorej pachuť sa z podnebia nedá dostať, ani keď je už je dávno vonku.
Môj svet stratil svoj tvar. Už som neblúdil medzi budovami a ľuďmi. Miesto toho sa zmenil na tmavý, rozmočený obraz, namaľovaný hriechmi celého ľudstva. Nešlo vidieť to, čo predtým. Nie keď vám pred očami behajú skutky, ktoré sa nad ľuďmi vznášali ako nákaza. Vychádzali z ľudí s toľkou zlovestnosťou, akou možno kedysi dymili osvienčimské komíny. Pozerať sa na to, bolo ako žiť v ich susedstve a tváriť sa, že neviem, čo to stúpa k nebu...
Odvtedy totiž každý na kom spočinie môj zrak nie je len ďalší neznámy. Vždy vidím jeho činy cez jej pery a v tomto oceáne ľudskej špiny sa borím ťažkým krokom. A hoc je nekončiaci, každú kvapku ktorou som do neho prispel, ľutujem. Lenže ak viete, že niekde tam, v snovom svete, vaše činy zostanú navždy žiť a vy sa po smrti prebudíte v tele na ktorom sú zapísané, ľútosť je len márnym želaním o nanebovzatie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár