lež v slzách vždy sme sami,
že cit je občas na príťaž
a plač len jatrí rany.
Tak hľadím v nebo,
skúšam to,
veď tam vraj všetko speje.
No z neho viem len že sme stroje,
vyvstané z beznádeje.
Vtlačené v cesty,
ktoré pre nás
neskrývajú cieľ žiadny.
A tak tu všetci umrieť smieme,
sami a poloprázdny.
Ach, cesty...
Možno tam je zrak
vhodnejšie pre nás vnárať,
lež každá myseľ v tomto svete
cestu si volí sama.
Opomenúť i prijať smie
a hoc v podstate hmota,
tvorí tam, kde si hviezdy navždy
čakajú na Godota.
Vravíš, že plač nič nerieši,
že smútok slabosť rodí,
tak hanbíme sa za slzy,
hoc všetci v jednej lodi.
Tak častujeme na pohreboch
plačúcich prázdnym zrakom,
želáme sústrasť pevnou rukou,
akoby to bol zákon.
A mne sa lámu kolená
a nevoľnosť ma ničí,
keď vidím, ako bez sĺz sme si
jeden pre druhého ničím.
Jak obchádzame mŕtve zvery
a krivda dvíha plece,
no mne sa všetok smútok v svete
obchádzať viac už nechce.
Vravíš, že plač nič nerieši,
len uberá nám sily,
no plakať všetci naraz sme
ani na chvíľu neskúsili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár