Spoveď človeka bez duše

Pravdou je, že cely čas len manipulujem ľuďmi a čo je horšie manipulujem sám seba. Prežívanie radostí či útrap, drogy, chľast, to všetko je len zastiera pre manipulovanie samým sebou. Presviedčam sa o pravdách i nepravdách, na ktorých si môžem založiť svoj postoj.
Tie najlepšie príbehy vraj píše sám život, ale to mi vždy pripadalo ako blbosť. Tých pár zážitkov a hlúposti či sklamaní pôsobilo na papieri plytko a nedotklivo. Najlepšie príbehy píše ľudská myseľ. Nie len spriadaním fantázii, svetov a bytostí nevyslovenej charizmy či odporu. ale aj obyčajné predstavy o našich skutkoch, ich následkoch, očakávaniach či túžbach.
V tejto rovine príbehov sa u mňa píše skôr príbeh odporný, ľudský a pritom je to rovina, ktorá je čisto astrálna, neuchopiteľná.
Vždy som si nahováral aký som dobrák , koľkým ľuďom som schopný pomôcť či poradiť, ale sám som bol v podstate troskou. Dobrovoľnou ale to neospravedlňuje stav. V mojom prípade, to skôr celé zhoršuje. Aspoň teraz to tak vidím. Pred tým to bolo ako mat pre seba niečo svoje. Stal som sa obetou cudzích -to stále strašilo v mojej hlave- a ten výber byť troskou bol vzdor proti nim všetkým. Tým čo ma neznášali, či tým ktorým na mne záležalo alebo dokonca tým, ktorých som sám miloval. Ak som sa niekedy postavil na nohy, bolo to len preto aby som mal od nich pokoj a mohol načerpať nových síl. Bolo to sebecké a aj keď som si nahováral túžbu pomáhať iným, sebectvo som si nevšimol. Z polohy trosky som ale dokázal mnohým aspoň zdanlivo zlepšiť život. Zapliesť sa im do neho a stať sa jeho súčasťou. Skôr neznámym ako známym. Tých som označil za zradcov. Moja hlava tomu verila a vynahrádzal som si to pocitom zadosťučinenia s pomocou iným ľuďom, ktorý by si ale v podstate aj tak poradili bezo mňa. Vtedy však bola moja myseľ nadutá a sebestačná v tak zlom zmysle slova, až sa mi to nedá opísať. Byť troskou a zároveň dobrosrdečným trtkom, bola vlastne len výhodná poloha na to všetko...
Potom prišla ona, zradná no pôvabná už od začiatku. Niekto koho sa bojíte a keď vám preukáže milosrdnosť, podvolíte sa mu ako mača. Tam to na chvíľu všetko prestalo. Lenže ja som ju zrazu zachcel len pre seba. Tužil som aby jej oči patrili len mne, chcel som ju vlastniť aj keď som si hovoril, že len tužím po niekom, kto by ma chcel za vlastníka sám. Spoznával som ju viac a viac a zistil, že ten z koho som mal strach je menší ako ja. Omnoho menší…
V mojej chamtivosti som ju nakoniec odháňal a priťahoval i keď aj pomenovanie chamtivosť je príliš sladký vyraz..
Utekala aby sa ešte viac utrápila a vracala sa aby si ma uzmierovala ( nie však podľa mojich predstáv). Vedel som že je to jediná vec, ktorú vie. Rovnako ako ja mala svoj svet a predstavy, kde sa za vinu platilo bolesťou a sebatrýzňou.
Nechcel som to, ale moja túžba ju zahnávala do kúta, kde v hlave prišli vždy mierne rozhrešenia no v reálnom svete sa len viac a viac zamotávala do bolestivých situácií. Pre ňu i pre iných. Aspoň teraz by som to už nechcel. Teraz, keď mám myseľ čistú aká býva možno len pred smrťou. Vtedy som však mal pocit, že ide o nutné zlo a ja ju len tiahnem k tomu čo chce. Teraz už viem, že to tak nebolo. Teraz viem mnoho.
Všetko je číre a preto často neopísateľné. Mohol by som povedať, že je to tým, ako sa tu všetci boríme v predstavách o sebe samých až je z čírej pravdy len ozvena a často nie ani len tá. Ako si pred ňou zapchávame uši. Nenápadne, aby sme si to nevšimli ani my samotný. A vďaka tomu by som mohol pokračovať a napísať, že všetci sme vo svojej podstate hajzli. Sebecký, pretože väčšina rozhodnutí v niečí prospech vždy uškodí inému a že človek skoro vždy volí to najvhodnejšie pre seba, presviedčajúc sa, že bol jeho čin najvhodnejší pre všetkých. Mohol by som sa na to vyhovoriť. Ako som len dieťa doby a konám čo ma odjakživa učili. Lenže tak to nie je. Som sklamanie doby. Som len ďalšia molekula obrovského, bahnovitého fľaku kávy na bielom obruse. Fľaku vpíjajúceho sa a hltiaceho aj čisté miesta svojou vlastnou rozpínavosťou a vsiakavosťou.
Vtedy to vyzeralo, že potrebuje len postrčiť, aby mi spadla do náruče a všetko by bolo také, akým som to chcel mať. Ibaže jej myseľ sa bránila domnelému šťastiu. Nech som bol pre ňu akokoľvek dokonalým -a na obraze svojej dokonalosti som si dal dôkladne záležať- odmietala ma ako životnú voľbu.
Ako som už povedal, som manipulátor v prvom rade ovplyvňujúci vlastnú myseľ. Svedomie má predsa každý a i to moje hryzie, keď si uvedomím, s koľkými ľuďmi som len rozohrával hry, ktoré ani neboli tak hrami, ako skôr zvráteným posúvaním figúrok bez ich vedomia. Nie na šachovnici, pretože i v šachoch majú figúrky vždy svoju rolu a cieľ. U mňa to bol niekedy akoby len tréning schopností. V iných prípadoch sa figúrky podvolili mojím praktikám a ja som ich mohol donútiť povedať takmer čokoľvek a komukoľvek. Využiť ich kde sa mi zachcelo. Uverili mi reálnosť mojej hry, tak ako som jej veril ja. V hlave som konal dobro, no malé poznámky, skutky, či gestá prenesené na správnych miestach, hýbali týmito figúrkami až príliš podozrivo v môj prospech. Ale nie pri nej. Vzpierala sa a odmietala svet do ktorého som jej ponúkal vstup. Zo začiatku sme boli my dvaja, no stále viac a viac som ovplyvňoval aj ľudí v jej okolí a zanášal do neho ľudí mnou už zmanipulovaných.
Láska je sebectvo a milovať vyjadruje túžbu podmaniť si. Nech sa tomu človek akokoľvek vzpiera, nech koná nesebecky a dobrosrdečne, vždy túži, aj keď len kúskom mysle, aby to celé skončilo podmanením. Nenazve to však podmanením, predstavuje si to, ako hľadanie šťastia daného človeka s často nevyslovenou presvedčením, že tým šťastím je on, práve preto, ako nesebecky praje šťastie inému. A tak je láska a v mojom prípade posadnutosť nepodmanitelným, to isté a to samé.
Tá moja láska ju zabila. Zahnala do kúta, obkľúčila ju postavami a nechala zomrieť samú ako prašivého psa. Nechcel som to...
Teraz to nechcem...
Nie pre tie klamstvá, ktoré si nahovárame pod pojmom milovať, ale pre to, že mi postupne odhaľovala, aký skutočne som. To by sme mali nazvať láskou, keď vás niekto obnaží a zhodí do studenej vody poznania a uvedomenia si. Každý tlak na ňu, tlačil i na môj sebaklam a čím viac som ju niekam zaháňal, tým viac praskal až sa rozdrvil a ja som bol nútený vidieť svoje činy v pravom svetle. Lenže za akú cenu?
Za akú cenu sa to všetko rozdrobilo a pred svedomím vyvstala pravá podoba toho, čo sa ešte donedávna nazývalo človekom v zmysle neurážlivom, ba až povznášajúcom? Ak by som v tejto chvíli veril na dušu, nebo a peklo, musel by som uznať, že po takomto okamihu nastáva smrť a duša opúšťa všetko pozemské, aby sa odovzdala do rúk svetu, na ktorý sa sám odsúdil...

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu