To najzvláštnejšie na živote nás všetkých je niečo, čo máme pred očami všetci a zároveň to nevidíme. Áno, je to klišé a verte v živote ich je vela pravdivých no nesprávne pochopených. Potrebujú vysvetlenie, aby prestali byť len nekonečne krát premletým slovom.
…
Čakali sme na neho už pol hodinu. Adam nemohol z domu len tak. Bol proste blázon. Od mala sa pokúsil asi tridsaťkrát o samovraždu. Tie dovody boli titerné a nedoležité. Raz sa mu nepáčilo ako sa k nemu zachovala mama a keď tá bola preč samozrejme to urobil znova. Rozchod – ten sa lieči prerezaním žíl a hádka s otcom zas predávkovaním práškami.
„Adam! Okamžite sa vráť naspäť!“
Vybiehal z dverí a za ním sa hnal jeho otec s gaťami na kolenách a velkým údom knísavo vykúkajúcim spoza toaleťáku v ruke, ktorým sa ho nemotorne snažil schovávať. Teraz by ho za niečo také zobrali a obvinili z pedofílie, no vtedy sme sa na tom všetci smialy aj keď minimálne ja som vedel, že na tom nič smiešne nie je.
V ten večer skočil z druhého poschodia opustenej budovy.
Všetci ľutovali toho chlapca. Chlapca ktorý sa tak strašne chce zniesť zo sveta, no ja som na jednu chvíľu pomyslel na toho muža. Muža, ktorý vlastne nikomu neubližoval a stejnak ho opustila žena a každú chvíľu riešil problémy so synom, ktorý napriek tomu ako to vyzeralo, bol len malý spratek, ktorý možno len potreboval dostať po papuli miesto väčnej ľútosti.
…
Staroba je pasca. Klietka z vášho tela v ktorej ma mozog stále menej a menej možností. To k čomu dával podnet stotinu sekundy, odrazu trvá aj minútu. Spomienky sú tak strašne spletené a vracajú sa náhodne v živých snoch počas dňa. Načahujem ruku k matkinmu chlebu a odrazu si uvedomím, že moja matka tu už pradávno nie je a chlieb potretý syrom je len moja fantázia. Fantázia ktorú som na chvílu uzrel a ucítil.
…
„To najťažšie je, že sa ti všetci snažia pomocť a nechápu, že to nejde. Minule som poslala susedu domov, že si potrebujem ľahnúť a do týždňa som bola po celej dedine povlečená ako tá, čo je moc nóbl aby si nechala pomôcť. Mirko… Oni mi zabili syna… Prečo si niekto myslí, že mi s tým dokáže pomôcť?“
Tak úprimný úsmev človek stretne za život len párkrát. Stekala popriňom slza a ja som úplne “chápal“, aj v tom mladom veku.
Nikto
nikohy
nikdy
naozaj
nepochopíme
a nie je to žiadna tragédia.
Je to len život.
…
Čo ak vám poviem, že viem ako sa cítite. Že viem o tej divnej bolesti. Že viem o trápení. Že viem, ako žitie vo svojej podstate bolí, aké je zmätené a ako dlho sa v ňom hladáte. Ako tápete a robíte chyby, ktoré plodia ďalšie chyby. Ako šťastie v zásade vystrieda zúfalstvo - v najlepšom prípade na chvíľu v najhoršom sa v ňom topíte celé dni. Ako sa hľadáte, ako vás trápia vzťahy, kamarátstva, lásky či rodina. Ako vás trápi samota a ako vás hryzie prítomnosť iných….
Slová „Každý má svoje problémy“ by nemalo byť o odrieknutí pomoci, ale o vyjadrení súčasti. Každý máme svoje problémy…
Neviem ti pomôcť.
Viem iba toľko, že v tom nie si sám.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
2. 5.mája 2019 16:16
Riadne temné. Dúfam, že to nebolo podľa reality
Napíš svoj komentár