Ostalo len ticho. Po všetkých tých útrapách, to už konečne všetko skončilo.
Pozerá na ruky. Ešte pred chvíľou pripomínala démona. Musel ju zabiť. Oslobodiť od toho zla.
Vždy vedel, že niečo také v nej je. Že to ono ju núti robiť všetky tie strašné veci. Občas sa v noci zobudil a videl ako na neho pozerá z vedľajšej postele tmavými očami bez bielma.
Izba sa utápala v hmle. Ruky boli vriace. Pálili po tom čo vynaložili toľko námahy aby ju zahrdúsili. No náhle to zmizlo, keď mráz prešiel spoteným telom. Odrazu boli bezvládne a všetky tie škrabance, ktoré mal po sebe, prenikavo zaštípali.

Hmla sa pomaly stáčala do víru. Najprv to nebolo vidieť, ale keď sa zahľadel na telo, hmla sa sťahovala cez jej pootvorené ústa, skĺznuc sa kútikom, priamo do neho.
Bola zas rovnako krásna ako kedysi. Len jej modré oči, zvláštne vykrútené do hora vzbudzovali mierne znepokojenie. Hľadela priamo na neho, do rohu izby, akoby ho tým pohľadom volala k sebe. Ale on nechcel. Tak trochu čakal, že to ona sa znovu postaví... Teraz... Keď už to z nej nadobro vyhnal...
Bola stočená nabok. Takmer nahá, len v ružových nohavičkách s bielymi krajkami...S hnedými vlasmi rozprestretými pod sebou a z časti cez svoj chrbát. Neprišli človeku vôbec mŕtve, skôr naopak. Ako sa s nimi po jednom hral rozvírený vzduch, pôsobili živšie ako chlapec skrčený v rohu.
Pred prsiami si držala ruky. Zas raz aspoň trošku cudná, ako kedysi. No stále bolo pomedzi ne badať obrysy krásnych tvarov.
Prvý lúč svetla nakukol do izby, keď preťal šeď, ktorou bola naplnená. Tá redla, stále menej jej bolo vo vzduchu a stále viac v nehybnom tele. Blednúcom tele.
Z úzkej tváre sa stratila červeň, ktorá ju naplnila v boji o život. Bledol chrbát. Bledli jej dlhé nohy. Na jednej nohe zazrel vytetované tri hviezdy. Doteraz o nich nevedel. Snáď len ďalší z excesov, ktorými si zapĺňala v poslednej dobe život.

Izba sa pomaly rozžiarila celá. Akoby myseľ opustil zlý sen, tak hmla opustila svet živých aby bolo zas raz všetko vidieť v skutočných farbách. No z jeho činu sa nič nezmenilo. Stále to bola vražda, no bez tej hmly si už nebol istý tým čo videl. Či na neho skutočne zaútočila príšera, alebo on bol ten, čo zaútočil na svoju ženu. Stále boli na tele škrabance. Stále spomienky na čierne oči, no bez hmly, akoby ho všetko naokolo odsudzovalo. Akoby v izbe nebol ani kus nábytku, ktorý by sa ho zastal. A pritom to všetko videli...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
sipimoponkapa  29. 8. 2012 22:21
Silent Hill!!! krása
Napíš svoj komentár