Prenikli do celého sveta a o pár rokov sa ujali najvýznamnejších postov vo svojich špecializáciach. Zdokonalená syntetická strava, vysokokapacitné akumulátory na vodnej báze, roboty schopné teraformovať Mars, to bolo len niekoľko úspechov ohľadom vedy, ktoré by mohli ľudstvu pomáhať prekračovať hranice. Problém bol, že už tisícročia nám s ľudskou náturou hrozilo, že v konečnom dôsledku by nemusel ostať nik, kto by ďalšie hranice ľudstva vôbec vytýčil. Práve preto kedysi pred koncom minulého tisícročia v jednom mladom mozgu vznikol nápad. Zrel v ňom dlho a mozog ho chcel stoj čo stoj pretaviť do skutočnosti. Vstrebával vedomosti a skúsenosti, aby sa s každou z nich zdala cestička k jeho cieľu stále zreteľnejšou, až v jednom okamihu začala naberať reálnu podobu.
Prvý sirotinec svojho typu na celom svete vznikol v Bulharsku za výraznej pomoci úplatkov a manipulácie médiami. Vďaka peniazom a vplyvu tak nebadane vyrástol obrovský areál, ktorý vo svojich útrobách vychoval pol tisíca detí. Všetky z nich sa rozhodli a pozoruhodné bolo, že z vlastného presvedčenia, že princíp, ktorým boli vychovaní a učení prenesú do celého sveta. Tak sa v priebehu pár rokov udialo v niekoľkých krajinách pár malých udalostí, ktoré sa zdali bežnému človeku vo víre vášňami zmietaného sveta zdanlivo nepozorovateľnými ako pohyby častíc. Tieto však speli k zmene, akú čakal na vrchole všetkých konfliktov iba málokto.
Geniálna generácia sa rozliezala do sveta a pôsobila ako vírus. Pôvodných päťsto sa vytratilo a systém, ktorí zaviedli, bol rad radom preberaný všetkými štátmi sveta. Genialita obyvateľstva sa stala veľmi cenným artiklom a hoci chcelo mnoho štátov zneužiť výchovné a vzdelávacie systémy tým, že by do nich vnášali vlastné záujmy a vlastné osnovy, ktoré mali nejedenkrát viesť k ovplyvňovaniu mladých myslí, nešlo to. Deti, u ktorých bol zaznamenaný výrazný rozvoj inteligencie, zostali neovplyvnené. A naopak, deti, u ktorých sa podarilo rôzne národné, náboženské či iné ovplyvňovanie, nedosahovali v inteligencii takmer žiadny výraznejší pokrok.
Napriek mnohým udalostiam, objavom a vynálezom ostane 21. storočie navždy známe štyrmi vecami. Prvou bola revolúcia v strave v roku 2051, keď syntetická strava takmer nadobro nahradila všetku ostatnú. Prísľub stále dlhšieho života a vidina nesmrteľnosti spôsobili, že na syntetickú stravu prešlo takmer celé ľudstvo, a zatiaľ čo sa rastlinné produkty aspoň z malej časti v jedálničkoch ľudí udržali, živočíšna strava to mala nadobro zrátané. Podniky, ktoré takúto stravu produkovali, sa s výraznou pomocou štátov preorientovali na takzvané duplikárne, zvieratá sa na oplátku stali majetkom štátu a či už to bol len populizmus najhrubšieho zrna, alebo najväčší prejav humanity akého sa kedy ľudstvo dopustilo, zvieratám bolo 5. januára 2051 dané právo prirodzene dožiť život. Bolo to zároveň prvé rozhodnutie, ktoré bolo vydané jednohlasne všetkými štátmi sveta. (Bol to kompromis, ktorý ponechával isté zadné vrátka, no v konečnom dôsledku bolo zabitie zvieraťa považované za „vraždu menej vyspelého stvorenia“ a bolo trestané nepodmienečným odňatím slobody.) Duplikátory boli totiž nenáročné na údržbu a vyrábali jedlo doslova z akéhokoľvek bežne dostupného druhu tekutiny (hoci rôzne syntetické produkty obsahovali aj iné, pevné či plynné materiály) a boli veľmi rýchlo rozšírené do celého sveta. Spoločnosti totiž nemohli za túto stravu pýtať žiadne veľké peniaze a tak sa veľmi rýchlo rozšírili do krajín tretieho sveta, ktoré sa už tak dostávali z úpadku vďaka vzdelávaciemu systému Pôvodných päťsto. Tento dátum sa preto stal aj niečím viac. Bol to zároveň deň, kedy oficiálne skončil hladomor v celom svete.
Druhou udalosťou bol a „Jeseň náboženstiev,“ ktorá začala v septembri 2058. Televízia, noviny a každý kúsok internetu boli odrazu zaplavované kompromitujúcimi dokumentmi, fotkami, záznamami a mnohými ďalšími informáciami o náboženských predstaviteľoch a udalostiach, ktoré boli získané za veľmi podozrivých okolností, no zároveň miesto pôsobenia na širokú verejnú mienky vplývali viac na zmýšľanie priamo v radoch náboženstiev, v rámci ktorých k daným kompromitujúcim udalostiam došlo. Tak sa stalo, že v priebehu troch mesiacov sa skresal počet veriacich globálne na nepatrné 2 percentá populácie. Mnoho štátov tak muselo spraviť zásadné opatrenia, dokonca vyvíjať nové druhy vlády. „Jeseň náboženstiev“ však mala na štáty omnoho väčšie dopady ako sa zdalo. Nie len že čím ďalej tým viac politikov bolo kompromitovaných v tom istom duchu, ale ľudia začali požadovať zriadenia založené na menších komunitách. Národné a náboženské zmýšľanie dosahovali svoje historické minimá a tým pádom tieto minimá dosahovalo i množstvo konfliktov, ktoré boli ešte pred dvoma desaťročiami úplnou samozrejmosťou. Inteligencia v rôznych štátoch začala preto vyvíjať najdokonalejšiu formu spravovania samých seba, aká mohla byť.
Prvý program bol spustený ako vládnuca jednotka Beneluxu. V skutočnosti to boli ale tri jednotky zlúčené v jednu. Belgický, Luxemburský a Holandský program mali spoločné len algoritmy pre začleňovanie sa do väčších celkov, inak bol každý riadok naprogramovaný množstvom vedcov jednej krajiny, ktorí v programe zohľadňovali čo najviac faktorov, zásadných či menej zásadných pre tú ktorú zem. Benel vládol krajinám dva roky a už vtedy sa dalo skonštatovať, že je to vláda budúcnosti. Počítač totiž natoľko zefektívnil infraštruktúru, že ani jeden z troch štátov viac nepotreboval byť súčasťou žiadneho zahraničného trhu. Nebolo preto ničím neočakávaným, že do ďalších deväť rokov dospel svet k udalosti nazvanej „Zjednotenie“ keď sa programy, ktoré zaviedli všetky štáty, spojili do entity nazvanej Eining.
Eining nakoniec odbremenil ľudstvo od všetkých starostí spojených s vládnutím, vytvoril efektívne systémy ako do neho vkladať rôzne globálne či lokálne zmeny požiadaviek s tým, že na ne okamžite reagoval úpravou vlastného programu. Zjednotením sa nadobro skončili všetky konflikty, pretože aj keď v čase jeho spustenia systém vzdelávania Pôvodných päťsto už dlhodobo produkoval uvedomelú a inteligentnú spoločnosť, sebectvo z nej dokonale nedostal a bolo treba stále dohliadať na to, aby záujmy jednotlivcov neeskalovali v ohrozenie čo i len jediného života.
Jediným areálom, ktorý kedy stopercentne zabránil tomuto neduhu prejaviť sa v človeku, ostal zabudnutý Bulharský prototyp, ktorý okrem pol tisíca detí v prvej generácii nevychoval už žiadne iné.
Ku všetkým udalostiam napomáhalo niečo, čo každy človek na planéte očakával ako tú najväčšiu vec nie len v 21. storočí, ale v histórii našej plánety. Nesmrteľnosť človeka.
Avšak ani jeden z výskumov, ktoré doktor Endir Heimur odštartoval svojou vedeckou prácou, neviedli k schodným cestám, hoci ich cieľ už desaťročia zjednocoval celé ľudstvo a pomáhal mu napredovať. Všetky ohniská neutrín na planéte boli eliminované, ich vplyv však bol na náš organizmus absolútne nepatrný oproti neutrínam, ktorými nás bombardovalo Slnko. Najzrealizovateľnejším nápadom ako ich odkloniť bolo preskúmanie gravitácie, ktorá ako jedna z mála síl dokázala ich pohyb ovplyvniť. Nádej mal aj výskum s novým prvkom, no pravdepodobnosť, že by štít z neho nemusel byť kratší ako stovky tisíc kilometrov, bola naozaj veľmi malá, avšak šance vyskúmať termonukleárne reakcie, ktoré by neemitovali neutrína, boli ešte menšie, nehovoriac o nápadoch ako vytvoreníe novej planéty vo vesmíre, kde by bol vplyv neutrín minimálny. Tak či onak, postupne sa i najsnubnejší výskum s gravitačným poľom dostával do úzadia, aby sa miesto nich dostalo pozornosti dvom novým, omnoho ľahšie zrealizovateľným myšlienkam. Prvou a najkontroverznejšou z nich bol prenos ľudskej mysle do počítača. Tento proces bolo však podľa svetového prieskumu ochotných podstúpiť sotva päť percent ľudí, vzhľadom na to, že ak by bolo vaše vedomie zreprodukované v počítači, bol by to fakticky len duplikát, pričom by bolo pôvodné vedomie anihilované. Práve preto bolo omnoho viac nádejí vkladaných do výskumu regenerácie. Biológia už v tomto smere pokročila veľmi ďaleko. Bolo možné dopestovať nové orgány a končatiny (okrem mozgu, ktorého bioelektrické procesy vedci paradoxne nevedeli zreprodukovať v živom tkanive), nikdy však nebolo možné zvrátiť alebo zastaviť starnutie a zdalo sa, že za to môže hlavne mozog a zvláštny vplyv, ktorý naň neutrína majú. Bolo to ako bojovať s veternými mlynmi. Mohli ste vymeniť všetky orgány stoosemdesiat ročnému človeku (vek, v ktorom zomierala väčšina ľudí, bol v rozmedzí 179 až 182 rokov), no do pár mesiacov boli bunky na rovnakej úrovni ako predtým, a ak ste sa pokúšali opakovane nahrádzať staré orgány a tkanivá, ich rýchlosť opotrebovania exponenciálne rástla.
Nesmrteľnosť sa tak nestala poslednou udalosťou, o ktorej sa v súvislosti s 21. storočím bude navždy rozprávať. Bolo ňou niečo iné. Niečo, čo vyrazilo dych takmer všetkým. Svetu bola predstavená Hugurinn, zástupkyňa myší, ktorá dokáže komunikovať s ľuďmi. Všetci ľudia sa v tej chvíli začali zamýšľať nad otázkou, či ide skrz dokonalé vedenie a takzvanú generačnú chirurgiu zlepšovať aj iné zvieratá, nehovoriac o tom, či sa dá týmto spôsobom zdokonaliť systém Pôvodných päťsto a prekonať tak hranice, s ktorými si dnešní ľudia nevedeli poradiť.
Pri jednom prijímači však sedel človek s úplne inou myšlienkou, akou sa v tej chvíli zaoberali všetci ostatní. Hľadel Hugurinn do tmavých očiek, ktoré sa leskli na obrazovke a s roztrasenými perami odvrátil zrak k nápisom na knihách, ktoré ležali v polici po jeho pravej strane: „Anatómia duší,“ „Myšlienky kvetov“ a „Vnemy hornín.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár