Lipnú na ňom a vnárajú doň svoje srdcia, až celá ich bytosť časom prúdi v jeho žilách. Preháňa sa nimi spolu s vodou a cíti to čo cíti skrz svoje lístie. Vždy keď sa tak stane, zrodí sa kodama. Malý bôžik. Z malej časti rastlina, z malej časti človek. No podstatou, len malý prízrak. Nevidia ho tí, ktorý v neho neveria a zjavuje sa tým, ktorý sú o jeho existencii presvedčený. A tým, ktorý o ňom ani netušia, javí sa len v náznakoch. Zároveň ho vidieť i nie. Zastupuje stromu oči, končatiny a často i srdce. Sú v ňom zliate obe bytia aby v nich žili navždy prepojené.
Kedysi, z kráľovstva na Mesiaci, často na Zem hľadievala mladá princezná. Hľadela nesmrteľná na prúd času a každý rok vo svojom období, ukladala krajiny spať pod snehové prikrývky. A predsa i s toľkou mocou, fascinovalo ju niečo tak malé, ako človek. Ba ešte menšie, skryté v ňom. To čo ona nikdy chápať nemohla. Srdcia ľudí sú teplé a po teple bažia. No bohovia majú srdcia chladné. Musia mať. Inak by svet nemohol fungovať. Škriepili by sa vo vojnách a zanedbávali svoje božské povinnosti tak ako kedysi. Jej to ale bolo proti srsti, lebo boh bohu, nemohol prejaviť ani kúska citu. Citu, ktorý si ľudia bežne dávali. Hoc v nich často pustošil a páchal skazu, dávajúc ho iným, iného zahrieval i sýtil, chránil a posilňoval.
Raz, keď opäť spustila svoj snehový závoj na krajiny, zazrela že prikryl človeka ďaleko v divočine. Nečakal ho a aj keď sa bránil, začal podliehať zime, ktorú so sebou prinášal. Avšak skôr ako umrel bohyňa zostúpila k nemu a vzala si srdce, ktoré bolo inak odsúdené na smrť.
Vtedy pocítila to, čo bude bohom navždy skryté. Radosť z citu, avšak i clivosť za mŕtvym. Ako bohyňa by mu nikdy nepomohla. Zomrieť mal a boh musí prepustiť smrti cestu. Ale v ľudskom srdci sa ozvali nad jej činom výčitky. Oľutovala svoje rozhodnutie, no málokto vie ktoré. Niektorý by povedali, že sa za to ako nepomohla odsúdila na putovanie osamote, ale pravda je, že v tej chvíli ľutovala rozhodnutie cítiť ako človek. Chlad z vlastnej moci pálil na teplom srdci a čo viac, jej moc zabíjala všetko naokolo. Zamŕzali rastliny i zvieratá. Zamŕzal život vo vode i vo vetre. Tak blízko tomu, čo kedysi len ukladala spať, zabíjala všetko načo tak rada hľadela. Na Mesiac sa však už vrátiť nedalo a aj keby, čo by s teplým srdcom robila medzi chladným božstvom?
A tak len blúdila. Nemohla zastaviť, aby jej moc dlho nepôsobila na jedno miesto. Aby všetko nezničila, jej nohy sa večne brodili vlastným snehom. Stáročia chodila a nik sa k nej nikdy nepriblížil a ak áno, zomrel. Nuž celé veky nevidela ľudské srdce. Len to svoje, od prvej chvíle tak nepoddajne vrastené do jej tela a hoc bohovia nepoznajú unavené telo, ich duša sa môže unaviť rovnako ľudská aj keď túto únavu doteraz žiadny z nich nezacítil. Nuž, ale ona bola iná. Cítila trápenie a tak, v jeden deň podľahla tejto únave. Po stáročiach zastala pod starým stromom a zaspala. Spala mesiace a keď sa prebrala krajina okolo nej bola pustá. Zvieratá i rastliny sa stratili v nekončiacom mraze. Len strom pod ktorým spala ostal tam kde bol. Zelené lístie vykúkalo z pod bieleho snehu. Nebojácne. Užívajúc si ho. Radujúc sa z neho. Kmeň stromu bol teplý a neschladil ho ani jej dotyk, ktorý inak všetko rozložil na črepinky ľadu.
A tak stalo. že bohyňa ostala pri strome. Šťastne spolu zdieľali čas a týmto časom zdieľaným sa spájali v jedno. Do stromu sa pomaly vnárala jej moc a jej chlad sa strácal v jeho žilách aby tam naveky prúdil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár