Yūrei: Kodama

Čo je to kúzlo? Možno len nevšednosť. Príbeh, ktorý sa nesie po svojom dejinami, aby sa o seba delil s tými, ktorý oň stoja. A ako sa k nemu dostať? Občas vás k nemu zavedie osud, občas ho zdedíte a občas naň proste len narazíte. Objaví sa pred vami niečo a vy to zničíte. No nestratí sa to. Niečo z toho si totiž sadne na vás a vy v jednej chvíli ucítite dar i bremeno zároveň. Kúzlo to je totiž požehnanie i prekliatie zároveň. Môžete ho dostať, ale nemôžete ho minúť, vzdať sa ho a dúfať, že ste sa ho zbavili. Aj keby ho odovzdáte ďalšiemu, nikdy vás neopustí. Čaro totiž rado lipne, sadá si na ľudí ako láska, alebo hnev, no na rozdiel od nich, žije iba z vás. Nepotrebuje iných, lebo nepotrebuje prúdiť ako ony. Chce byť a opakovať príbehy, ktoré za ním stáli. Áno...
Myslím, že tak nejak to bude...
A nikdy nie je veľkolepé! Kúzlo nikdy nie je veľkolepé. Nikdy totiž neprerastie ľudské vnútra a tie veľkoleposť nepoznajú inak, ako vo svojom sebaklame.

Bolo to ako sen. Môj vlastný dom. Mimo mesta a pri tom s výhľadom naň. nemalý pozemok pred ním, možno krášlil a možno špatil, jeden veľký strom. Podľa mňa špatil a tak sa stalo, že som ho išiel odpíliť. Viem, že som pred tým niečo videl. Niečo, čo bolo ako kvet a človek zároveň. Niečo, čo sa v týchto dvoch existenciách stretávalo natoľko blízko, že obyčajnému človeku s nechápavou mysľou a nepozorným okom, zdalo sa byť zahalené kúskom hmly, neväčším ako papierová vreckovka.
A ja som bol slepý v odhodlaní. Chcel som len dovidieť z okna na mesto a ten strom v tom proste bránil. Len to a nič iné, bolo tým, prečo som ten strom nevidel krásnym...
Len to...

A strom padol na zem.
A niečo v tráve zastonalo v smrti.
A v mojich kostiach zadunela bolesť konárov, ktoré sa zlomili pri jeho páde.
A na pni stála duša, ktorá sa po mne načiahla .
A ja som nikdy necítil toľko ľútosti za spadnutým stromom.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu