Boli to muchy. Zasrané hovnosedky na mojom ksichte a v celej izbe ich bolo aspoň sto. V smetiaku som mal asi nejaké staré hnijúce jedlo, ktoré ich zrejme priťahovalo. Ale možné je aj to, že je tam ten sajrajt natoľko dlho, až pochádzali priamo z neho. Začal som kričať a besniť. Mávať pred sebou rukou. Najprv jednou, potom oboma. Zo začiatku ako postih, neskôr som do toho pridal ráznosť. No im bolo jedno koľko kričím, jedna mi dokonca vletela do úst.
Vypľul som ju.
Za svoj život som bol mnohými a mnoho z tých mnohých, bolo považovaných za hovno. No nikdy som sa necítil byť hovnom viac, ako v tejto chvíli, pretože aj keď som ku koncu mával rukami ako blázon, žiadnu z nich som nezabil. Bol to blok. Od kedy si pamätám, nedokázal som zabiť muchu. Napadlo ma, aký je hnev zbytočný bez odhodlania jednať. Ako keď všetky tie muchy odoženiem, ale aj tak si za chvíľu sadnú naspäť.
Je falošný a hraný. Zakrýva zúfalstvo a skrčeného človeka niekde vo vnútri, ktorý nechce konať. Chce tak len vyzerať, ale sám v sebe už dávno zavrel oči pred všetkým čo naozaj stojí zato.
Čo je to potom hnev, nenávisť? Náš farár hovoril, že kde je hnev a nenávisť, tam len ťažko vstúpi láska a harmónia. Vždy nás učili, koľko zlého prinesú tie negatívne pocity, ale nikto nás nevaroval, že láska môže stŕpnuť a harmónia zmeniť na nekončiacu neistotu.
Čo je potom lepšie? Odháňať muchy, na chvíľu, až kým v zúfalstve nezabijeme aspoň zopár z nich, alebo sa nimi nechať najprv zľahka štekliť po tvári, aby sme neskôr zistili, že sa z nás stala obyčajná sračka?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár