Stať prvá: Malak
Chlad,ten hrozný všadeprítomný a všepohlcujúci chlad...on bol jediným spoločníkom pre Malaka.Všetko ostatné ho už opustilo.Nenávisť,óó sladka nenávisť a zloba,tá krvavá beštia,ktorá kedysi tak pálčivo kolovala jeho žilami,tá,ktorá jediná ho tak dlho hnala vpred a posilňovala ho,ignorovala rany a dravo trhala nepriateľov na kusi čepelou jeho tažkého meča,tá už bola tiež nenávratne preč...krutý a nelútostný chlad zahnal aj ju,ostal len on,on a ten jasný cieľ.Práve tento jediný cieľ zahnal Malaka do týchto pustých a ľadových hôr,jeho cieľ ovládnuť svoje telo a umenie meča k dokonalosti a stať sa najlepším a najsilnejším bojovníkom všetkých čias a získať svoju pomstu.Pomstu nevykonanú z čírej nenávisti ako sa snažil celé tie dlhé roky,ale ako si uvedomil,pomstu ako prostriedok pre pokoj v duši svojej a aj dušiam svojich zmasakrovaných drahých.Tento cieľ teraz poháňal Malaka vpred,on ho dokázal preniesť cez bolesť,beznádej,hlad a dokonca aj cez ten hrozný chlad.
Stať druhá: Nový deň
Prišlo ráno,prvé ranné lúče sa pomaly plazili ponad vrcholky zamrznutých hôr až k Malakovej malej chatrči.Chatrč je príliš veľkorisé slovo pre Malakov príbytok,skôr brloh alebo nora lenže postavené nad zemou.Zopár ohnutých konárov zabodnutých v zemi do poloblúka,k nim priviazané ďalšie konáre vodorovne a tak tvoriace akúsi konštrukciu,ktorá bola potiahnutá jeleními kožami a pokrytá čečinou.To bol Malakov príbytok,skromný,malý a primitívny ale dokázal ochrániť pred chladom a viac Malak nepotreboval....
Malak sa zobudil po ďaľsej bezsennej noci,už dávno nemal žiadny sen,nevedel či je to kôli tomu,že stratil davno vśetky fantázie a túžby alebo tým,že zaspával vždy na smrť unavený a sny by iba narúšali jeho odpočinok a telesnú regenráciu.Tak či tak bolo mu to ukradnuté,sny nepotreboval k ničomu reálnemu a tak sa s nimi nezaoberal.Pomaly otvoril oči,vo vzduchu bolo cítiť sviežosť nového dňa .Poobzeral sa po svojom skromnom príbytku lôžko tvorila len troche slamy a čečiny,ktoré ho chránili pred chladom zeminy pod ním.Na druhom konci malej miestnôstky bola malá truhlica,jeho jediný majetok,a jeho verný meč v pošve vytvorenej z kože snežného tigra.S povzdychom vstal,usadil sa k truhlici a otvoril ju vzbral z nej svoj najväčší poklad,svoj rodový náhrdelník.Tento prostý klenot pozostávajúci zo žiarivo zeleného smaragdu vsadeného do dračieho zubu vysiaci na koženej šnúrke predstavoval vśetko čím Malak bol a čím aj kedy chcel byť.Náhrdeľník symbolizoval silu a bojového ducha jeho predkov , ktorý sa raz dokonca postavili zoči voči drakovy a po ukrutnom súboji keď beštia ohrozujúca ich kmeň konečne posledný raz vydýchla,vztrhli jej tri zuby a spravili z nich náhrdeľníky,od tých čias vždy traja najlepší bojovníci z kmeňa ich nosili ako symbol nezdolnosti a sily ich kmeňa.Vybral ho z útrob truhlice a zavesil si ho na svoj robustný krk,následne vytiahol z truhlice brúsny kameň,zavrel ju a vyal svoj meč.Vyšiel zo svojho príbytku von kde ho privítala sviežosť nového dňa.Oranžové paprsky sviežeho ranného slnka mu príjemne oteplovali nahú pokožku jeho masívnej hrudi a rozvalitých ramien sem tam odhalil jayvu po meči,šípe alebo pazúroch krvilačných beštií.Jemný mrazivý vietor príjemne brázdil po jeho vypracovaných brušných svaloch pevných sťa kameň a povieval pomedzi vyrysované polmesiace prsných svalov a jeho bujné,dlhé,dredaté vlasy sa v ňom divoko vírili.Pristúpil k pohasínajúcemu ohňu,ktorý včera zapálil ako ochranu pre nočnými tvormi.Blízko ohňa sa cez konár prehodená kožusinová vesta sušila po včerajšom trénovaní.Zvesil ju a oblikol si ju,násldne sa opásal veľkým koženým opaskom,priložil do ohňa a sadol si k nemu a začal brúsiť čepel svojho už teraz sťa britva ostrého meča.Keď už bol konečne spokojný,chopil sa ho podišiel stranou na malú čistinku a začal opätovne trénovať už toľkokrát nacvičené pohyby,musel byť rýchlejší,silnejší,lepší.Jeho meč kĺzal vzduchom sťa vánok a krájal vzduch napoli.Stále dokola výpad zhora s krokom dopredu,blok zo stran,zakrok a prikrčenie,klamný sek z ľava a následný sek z otočky do prava…znova a znova až k dokonalosti…
Stať tretia:Veľký lov
o pár hodín neskôr keď bol malak so svojím ranným tréningom hotový sa zašiel pozriet ku svojej potravinovej jame aby doplnil silu na poobednajší tréning,odvalil kameň,ktorý bránil prístupu lesných zvierat k mäsu,ktore v tomto chlade tu mohlo byť uchovávané celý mesiac lež jama bola prázdna.Síce nerád ale hladom donútený zobral svoj luk a vydal sa na lov.Asi po pol hodine blúdenia okolitým borovicovým lesom našiel zvieracie stopy,v snehu boli dobre viditeľné a našťastie neboli ani veľmi staré najviac 1-2 dni a pravdepodobne jeleň,co by mu poskytol o v prípade úspešného lovu mäso na mesiac dva dopredu . Posilnený radosťou z nálezu sa vydal po stopách zvieraťa,keďže v týchto horách je zvery málo a takýto jeleň je tu o to väčšia vzácnosť zaumienil si ho dostať stoj čo stoj .Stopoval dlhé úmorné hodiny,nohy sa zabárali do snehu,vietor mu fúkal kryštáliky snehu do tváre,ktoré bodali ako malé ihly ,studený pot mu stekal po čele ,únava mu zachvacovala telo a nohy z pochodu už oťazievali,lež on vedel,že ak chce prežiť musí pokračovať a že cieľ sa už blíži,stopy boli čoraz jasnejšie a čerstvejšie.Deň sa pomaly blížil ku koncu svet vôkol osvetlovali posledné slnečné paprsky keď ho zrazu stopy vyviedli von z lesa.rozhliadol sa po zlatistými lúčmi zaplavenej lúke,nad ktorou sa vypínalo krvavo červené nebo symbolizujúce skolonok dňa.Na úpätí lúky sa črtal majestátny jeleň dvanástorák.Mohutné parožie sa hrdo týčilo do výšin a za ním sa črtaly posledné obrysy slnka.Srdce sa mu divoko rozbúšilo,konećne uvidel vyvrcholenie svojej namáhavej púte,stál priamo nad ním,nie viac ako 80 metrov.Pomaly sa priplížil za najblišší krík aby svojou pritomnosťou zviera neodplašil.Pozoroval pasúce sa zviera,pomaly,v tichosti siahol do tulca a vytiahol dlhý štíhly šíp,letky boly z pier skola,hrot bol kovový s tromi ćepelami mierne stočených do špiráli a s jemnými zúbkami takže pri zásahu potrhali okolité tkanivo a zviera rýchlejšie vykrvácalo.vztiahol svoj silný lovecký luk,ramená luku boli vyrobené z tysu a boli zasadené do býčieho rohu,pre väčšiu silu luku bolo drevo potiahnuté ešte konskými šlachami…také luky sa už nevyrábajú tie sa dedia.Založil do luku šip pomaly sa vystrel do celej svojej majestátnej výšky,postavil sa bokom,rozkročil nohy,rozložil rovnomerne hmotnosť medzi obe nohya napol tetivu až ku kútiku úst.Ruka sa mu mierne chvela a srdce vzrušením divoko bilo,začal pomaly z hlboka dýchať aby ho utíšil.vyprázdnil si myself a mal jedinú myšlienku,zasiahnuť jeleňa.Špičkou šípu zamieril na srdce jeleňa a zadržal dych.Ruka sa prestala chvieť,vietor utíchol,svet sa spomalil.Pustil šíp a ten si razil cestu priamo k hrudi zvieraťa.Priamy zásah,zviera sa zachvelo,urobilo tri kroky a padlo mŕtve na zem.Pomaly sklonil luk a šťastný sa vybral po svoju korisť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
14. 7.júla 2016 17:13
To bola ale pičovina.
Napíš svoj komentár