...ľúbim ťa...alebo radšej nie? ? ! (2.)

"Nikdy som nic krajsie nezazil, milujem ta! " - esemeska od jej lásky. Jej jedinej a najvačšej lásky. Každým jej kúskom tela bolo cítiť lásku, mala jej toľko, že by ju kľudne mohla rozdávať a ešte stále by jej zvýšilo dosť.

"Aj ty si taká šťastná ako ja? " - veľmi nesmelo sa jej spýtal.
"Som tá najšťastnejšia na svete! A myslím, že ťa budem ľúbiť vždy, že vždy budeš súčasťou mojho srdca a vždy tam budeš mať miesto..."
Aj on cítil to isté, nevedel však tie prosté slová dostať cez pery. Nejak sa mu asi cestou zasekli v hrdle a tam sa pomiešali do takej hrče a teraz zo seba nevie dostať jedno normálne slovo. Mrzelo ho to. Aj v jej očiach zazrel malú iskru sklamania. Nedala to však najavo, toto bola pekná chvíľa, bez bolesti, bez sklamania. A tak len naďalej sedeli na schodoch a pozerali spolu nebo. V oblakoch hľadali rozne postavy, formy, symboli.

"Vidíš to srdiečko tam? " - zašepkal jej tichúčko do uška, ukázal pri tom pomaly hore na oblohu. "Myslíš to veľké srdce rozprestierajúce sa nad polkou Európy? Áno, vidím ho..."
Objal ju zo zadu, položil hlavu na jej ramená a šepol jej - "Tak presne taká je aj naša láska. Presne ako to srdce. Vidí jej krásu každý, kto ju chce vidieť. Má zmysel, len keď sme spolu. Len naša láska je vačšia, tá by pokryla celý vesmír." Tieto slová v nej zastavili dych, chvíľu ani neverila, že to on vyslovil. Človek, čo nerád rozpráva o citoch a povie niečo také pekné, nechcelo sa jej veriť...

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu